ASHWAGANDHA BIO - Indický ženšen bylina - prášok

Nálev a chuť byliny

Ashwaganda má svetlú, smotanovú farbu a vôňu, ktorá môže pripomínať pach konskej srsti. Samotný prášok chutí výrazne horko.

Pôvod byliny

Nomen omen, hovorí sa. V prípade rastliny, z jej koreňa sa mlelo tento prášok, platí latinské príslovie stopercentne. Withanie snodárná (Withania somnifera) totiž vykazuje až fantastické účinky, ako sen. V ajurvédskej medicíne sa jej koreň používa viac ako 3000 rokov, teraz sa o Ašvagande začína hovoriť aj v tradičnom európskom ľudovom liečiteľstve.

Stálezelená vytrvalá bylina rastie v tropických a subtropických  oblastiach Afriky, Ázie a Európy. Nemá vysoké pôdne nároky, preto ju ľahko nájdeme pri cestách alebo v kríkoch. Dorastá až do 2 metrov, má ochlpené vetvy a tuhé vajcovité listy, na líci jemne ochlpené, na rube plstnaté. Ashwagandha kvitne žltozeleno, plodom je oranžová bobuľa obalená kalichom. Vo vnútri sa nachádzajú hnedé semená.

Nie sú to ale ani plody, ani listy, čo stojí za vysoký záujem po Ašvagande. V centre záujmu liečiteľov a vyznávačov zdravého životného štýlu je jej nenápadný koreň. Zbiera sa zvyčajne za 180 dní od vysadenia rastliny, v Indii to väčšinou býva začiatkom januára. Korene sa musia od rastliny oddeliť a dobre vysušiť. Následne sú pomleté. Uvádza sa, že z 1 hektára pôdy je možné získať 350-400 kg korene Ašvagandy.

Medzi oblasťami, v ktorých sa indická Ašvaganda pestuje, patrí Madhya Pradesh, Gujarat, Haryana, Maharashtra, Punjab a ďalší. Na miestnych trhoch môžeme nájsť pod rôznymi názvami, napríklad Ajgandha, Amukkara, Trittavu, Ghoda, Tilli, Góda akan, Asun, Penneru alebo Vajigandha. U nás sa jej hovorí indický ženšen (hoci so skutočným ženšenom botanicky nemá nič spoločného) alebo tiež zimná čerešňa.

Prášok z koreňa Ašvagandy by bez rady lekára nemali užívať tehotné ani kojace ženy, opatrnosť sa odporúča aj ľuďom s autoimunitním ochorením.