10 mrazivých faktov zo života detí, ktoré vyrastali v ríši Inkov
Ríša Inkov patrila medzi najvyspelejšie civilizácie Južnej Ameriky. Od 14. storočia až po príchod Španielov ovládali územia dnešného Peru, Čile, Ekvádoru a Kolumbie. Ich spoločnosť bola organizovaná, vyspelá a prísne riadená, no život detí Inkov až príliš zaostával za dnešnými predstavami. Ak sa dieťa dožilo piatich rokov (čo sa podarilo len asi trom štvrtinám), čakali ho tvrdé pravidlá, zvláštne rituály a niekedy aj smrteľné povinnosti.
1. Detské obety ako dar bohom
Inkovia verili, že ich bohov možno upokojiť obetami a najvzácnejšou obeťou bolo dieťa. Rituál nazývaný capacocha vykonávali pri významných udalostiach, ako bola smrť vládcu alebo víťazstvo v bitke. Vybrané dieťa, ktoré považovali za čisté a dokonalé, vystrojili na dlhú cestu do hôr. Tam mu dali vypiť alkohol a jed, aby zaspalo, a napokon ho nechali zomrieť v mraze. Rodina to vnímala ako česť, pretože ich dieťa malo údajne zabezpečiť priazeň bohov pre celý národ.
2. Dospelí mali väčšiu cenu než deti
Inkovia ľudí rozdeľovali podľa veku. Najviac si cenili tých od 25 do 50 rokov, pretože podľa nich boli pilierom spoločnosti. Deti patrili na posledné priečky, ešte nepracovali a neprinášali úžitok. Fyzické tresty boli bežné a slúžili na to, aby sa z detí stali poslušní a disciplinovaní dospelí.
3. Práca a povinnosti od útleho veku
Už päťročné deti pomáhali doma. Dievčatá sa učili spriadať vlnu z lám a alpák či variť pivo, ktoré samy nesmeli piť. Chlapci pásli zvieratá, chytali vtáky a pomáhali na poliach. Detstvo v ríši Inkov neznamenalo hranie sa, ale prípravu na dospelosť.
4. Liečenie močom a čarovné pupočné šnúry
Keď bolo dieťa choré, Inkovia verili, že mu pomôže, ak bude cicať zachovanú pupočnú šnúru, ktorá z neho mala „vysávať zlo“. Ak malo horúčku, rodičia ho ponorili do vane plnej vlastného moču. Hoci to znie neuveriteľne, považovalo sa to za účinný liek.
5. Chlad ako skúška života
Matky sa museli zdržiavať prejavov náklonnosti. Verilo sa, že priveľa lásky dieťa oslabuje. Novorodenci sa preto kúpeľmi v ľadových horských potokoch „otužovali“, niekedy celé dni. Až keď batoľa dovŕšilo dva roky a prežilo, dostalo meno a prvýkrát mu ostrihali vlasy.
6. Školy len pre vyvolených
Vzdelanie nebolo dostupné pre všetky deti. Do škôl sa dostali len deti z bohatších rodín. Chlapci sa učili jazyk kečuánčinu, náboženstvo a vojenské zručnosti. Dievčatá zas prípravu na život manželky – varenie, tkanie a nábožné rituály. Niektoré najkrajšie dievčatá boli vyberané ako aqllakuna – „vyvolené ženy“, ktoré sa stali kňažkami alebo manželkami vznešených mužov.
7. Dospelosť už v tínedžerskom veku
Okolo štrnásteho roku prešli chlapci rituálom dospelosti – prezliekli sa do nového oblečenia a začali nosiť veľké zátky do uší, ktoré si postupne rozťahovali. Tým symbolicky vstúpili do sveta mužov. Dievčatá sa v rovnakom veku pripravovali na sobáš.
8. Tvarovanie lebky ako znak urodzenosti
Rodičia bábätkám obväzovali hlavy, aby sa im vytvarovali do pretiahnutého tvaru. Takáto lebka bola znakom vyššieho postavenia a „bližšie k bohom“. Tento zvyk bol bežný nielen u Inkov, ale aj u ďalších starovekých národov.
9. Skoré manželstvá a sexualita
Inkovia mali na sex otvorený pohľad. Na keramike sa našli aj scény zobrazujúce rôzne sexuálne akty. Dievčatá sa vydávali už vo veku 12 – 14 rokov a pred svadbou sa od nich očakávalo, že budú mať skúsenosti. Zaujímavé je, že uznávali aj tretie pohlavie, tzv. Tinkuy, do ktorého patrili transrodoví a homosexuálni ľudia.
10. Manželstvo ako dohoda, nie romantika
Manželstvá uzatvárali rodičia alebo vodca dediny. Boli to praktické dohody, ktoré spájali rodiny a zaisťovali prácu. Ak si manželia nesadli, mohli sa po niekoľkých rokoch vrátiť domov.
Záver
Život detí v ríši Inkov bol tvrdý a podriadený potrebám spoločnosti. Od útleho veku sa od nich očakávala práca, poslušnosť a pripravenosť obetovať sa pre rodinu či bohov. Aj keď dnes obdivujeme Inkov pre ich kultúru a architektúru, pohľad na ich detstvo nám pripomína, ako veľmi sa zmenilo chápanie detskej hodnoty a ľudskosti.
