10 trápnych momentov hanblivých ľudí, po ktorých by ste sa najradšej prepadli pod zem
Mnohí z nás zažívajú problémy v spoločenských situáciách. Príčiny môžu byť rôzne – introverzia, zlé skúsenosti, nepríjemné prostredie alebo jednoducho hanblivosť. Ako sa vraví – „nikdy nevieš, čím si druhý človek prechádza.“ Preto je dôležité vytvárať priestor pre pochopenie tých, ktorí často ostávajú ticho – nielen doslova, ale aj v pozornosti spoločnosti.
Dnes sa preto pozrieme na niekoľko skutočných príbehov hanblivých ľudí, ktorí zažili nepríjemné či bolestivé momenty, ktoré im zanechali hlbokú stopu. Možno sa v nich nájdete – alebo vďaka nim lepšie pochopíte tých, ktorí sa držia v úzadí.
1. „Ty vieš vôbec rozprávať?“
Na strednej sme mali španielčinu a počas jednej hodiny na mňa z ničoho nič spolužiak vykríkol: „Ty vieš vôbec rozprávať?“ Celá trieda sa zasmiala a ja som tam len sedel, úplne paralyzovaný. Ani som mu nič neodpovedal. Vtedy som sa cítil hrozne trápne, dnes sa na tom už viem zasmiať… ale vtedy to bolelo.
2. Zabudnuté dieťa v autobuse
Keď som bola malá, veľmi som sa hanbila. Raz som zmeškala svoju zastávku v školskom autobuse a nedokázala som ani len prehovoriť, aby som vodiča zastavila. Išiel ďalej, až kým nezačal naberať stredoškolákov. Našťastie si ma všimli a povedali mu o mne. Vodič ma potom odviezol domov, kde už mama šalela od strachu. Bolo to strašidelné, ale zároveň som si uvedomila, akí láskaví vedia byť úplne cudzí ľudia.
3. „Myslela som si, že si namyslená.“
Veľmi často sa mi stáva, že keď sa s niekým spoznám, neskôr mi povedia niečo ako: „Najprv som si myslela, že si úplne povýšenecká.“ A pritom som len bola tichá a hanblivá. Ľudia si ticho často mýlia s aroganciou.
4. Povinné prejavy = čisté peklo
Na výške sme mali povinný predmet, kde sme museli prednášať rečnícke prejavy. Po každom vystúpení som utekala na izbu a doslova vracala od stresu. Moja spolubývajúca nechápala, čo sa deje – ledva sme sa rozprávali. Päť prejavov za semester bolo ako päť osobných katastrof.
5. Nech si ma všetci ovoňajú
Môj muž ma raz dotiahol na párty. Len čo sme prišli, jeden kamarát ma objal a povedal: „Páni, ty krásne voniaš!“ A v tom okamihu sa okolo mňa zhŕkli ďalší ľudia, že aj oni chcú ovoňať. Boli úplne všade. Mne sa chcelo prepadnúť pod zem. Nebol to ani parfum, len olej na vlasy. Ak by som chodila na terapiu, určite by to bola jedna z tém.
6. Stratená na párty
Známa ma raz nahovorila, aby som išla s ňou na jednu veľkú párty. Sotva sme prišli, stratila sa a ja som zostala stáť sama v miestnosti plnej cudzích ľudí. Bolo to hrozné – len som sa tvárila, že niečo riešim na mobile, a čakala, kedy bude vhodné zmiznúť.
7. Káva a panika
Moja kamarátka mala panický strach z objednávania si kávy v kníhkupectve, kde bol aj Starbucks. Povedala: „Jednu kávu, prosím.“ A potom to začalo – „Chcete svetlé alebo tmavé praženie? Máme veľké espresso, malé. Dáte si aj smotanu? Máme bezlaktózovú, ovsenú, sújovú? Máte členstvo?“ Raz to nevydržala, len sa otočila a odišla bez kávy. A úplne ju chápem.
8. Rozhovor, ktorý sa nestal
Bol som u kamaráta doma. Jeho otec na mňa niečo hovoril s výrazným ázijským prízvukom a ja, v nervozite, som si myslel, že hovorí po kantonsky. Tak som len stál a ticho čakal, kým skončí. Až neskôr mi došlo, že sa mi prihováral po anglicky. Nikdy som to nenapravil a hanbím sa za to dodnes.
9. Dve mená, jedna osoba
V prvý deň v novej práci ma šéfka predstavila s nesprávnym menom. Bolo mi trápne ju pred všetkými opraviť. Takže polovica tímu ma poznala pod mojím pravým menom a druhá pod úplne iným. Trápnejšie to už byť nemohlo. A najhoršie je, že som to nechala tak príliš dlho.
10. Tichý piknik
Na študentskom pikniku som si raz povedala, že prekonám samu seba. Zobrala som si tanier a keďže všetky stoly boli obsadené, opýtala som sa jednej skupiny, či si môžem prisadnúť. Nikto mi nič nepovedal – tak som si sadla. Počas celého obeda ku mne neprehovoril ani jeden človek. Dojedla som čo najrýchlejšie, odišla domov a rozplakala sa. Tak veľmi to bolelo.
