5 nepraktických (a vtipných) spôsobov, ako sa ľudia kedysi pokúšali určiť čas
Dávno pred vynálezom náramkových hodiniek a smartfónov si určenie času vyžadovalo trochu viac vynaliezavosti. Ľudia skúšali zistiť čas pomocou jednoduchých horiacich sviečok s klincami, neskôr pomocou zložitých hydraulických strojov, ktoré boli poháňané tečúcou vodou. Staroveké a stredoveké spoločnosti dokonca vyvinuli naozaj bizarné systémy merania času, na ktoré by sa rozhodne nemalo zabudnúť.
1. Sviečky s kovovým závažím
Vo svete bez tikajúcich ručičiek v stredovekej Európe, Číne a Japonsku merali ľudia čas pomocou tzv. sviečkových hodín. Tento koncept bol jednoduchý – sviečku označili časovými intervalmi tak, aby horela zhruba predvídateľnou rýchlosťou. Avšak, aby bola táto metóda funkčná (a počuteľná v tme), vynálezcovia na sviečku pripevnili v každom intervale kovové predmety ako klince a guľôčky. Keď sa vosk roztopil, uvoľnil pomôcky, ktoré spadli s rachotom na kovový podnos. Sviečkovú metódu, účinnú najmä v noci, využívali predovšetkým mnísi na plánovanie modlitieb v kláštoroch.
Najstaršia zmienka o sviečkových hodinách pochádza z čínskej dynastie Tang (618 – 907 n. l.). Aj keď presnosť merania času znemožňoval prievan či veľkosť knôtu, sviečky neskôr obsahovali sklenené valce na ochranu plameňa pred vetrom alebo boli uzavreté v prepracovaných lampášoch.
2. Vôňa, ktorá určovala čas
V starovekej Číne, Japonsku a Kórei existovali rituálne, ale funkčné kadidlové hodiny. Využívali starostlivo vytvorené čiary a špirály kadidla, ktoré horeli konzistentnou rýchlosťou. Niektoré verzie dokonca obsahovali viacero druhov kadidla, a tak plynutie času neidentifikoval zvuk, ale vôňa. Takéto hodiny boli obzvlášť populárne v budhistických kláštoroch, kde malo pálenie kadidla aj duchovný význam a načasovanie rituálov bolo nevyhnutné.
Napriek svojej vynaliezavosti to boli krehké mechanizmy, citlivé na prúdenie vzduchu, vlhkosť a ľudské chyby.
3. Japonské hodiny Wadokei
Počas japonského obdobia Edo sa čas meral systémom nerovnomerných hodín, kde deň a noc boli jednotlivo rozdelené na šesť segmentov s meniacou sa dĺžkou podľa ročného obdobia. Aby zodpovedali tomuto rytmu, vytvorili japonskí hodinári mechanické hodiny wadokei, ktoré dokázali prispôsobiť svoju rýchlosť chodu a nastavenie ciferníka meniacim sa dĺžkam hodín počas roka.
Niektoré wadokei mali nastaviteľné značky, ktoré sa dali presúvať podľa toho, ako sa menil čas východu a západu slnka. Iné typy obsahovali viac váh, ktorých prepínaním sa dalo upraviť, ako rýchlo hodiny tikajú. Majitelia ich museli každých 15 dní prestavovať podľa lunárneho kalendára, takže meranie času bolo praktickou a prispôsobivou činnosťou podľa ročných období.
Tradičné japonské hodiny sa napriek zložitosti používali až do 19. storočia, teda do príchodu modernej doby. Sledovali prirodzený rytmus svetla a tmy, a tak boli hlboko späté s japonskou kozmológiou.
4. Nočné ciferníky pre námrníkov
Šikovný ručný prístroj používali predovšetkým námorníci a astronómovia v 14. až 17. storočí na určovanie času v noci. Mal otáčacie disky s mesiacmi a hodinami a ukazovateľ, ktorým sa meral uhol medzi Polárkou a referenčnou hviezdou. Podľa tohto uhla dokázali zistiť približný čas aj v úplnej tme, čo bolo veľmi užitočné pri plavbách či vojenských výpravách.
Tieto ciferníky si preto vyžadovali znalosť nočnej oblohy, jasného počasia a takmer dokonalých podmienok. Napriek svojim obmedzeniam sa nočné hodiny stali životne dôležitým prechodom od sextantov k chronometrom.
5. Komplikované stredoveké orloje
Až stredoveká Európa priniesla niektoré z najambicióznejších zariadení na meranie času – orloje. Masívne zariadenia sledovali nielen hodiny, ale aj lunárne fázy, obežné dráhy planét, polohy zverokruhu a náboženské sviatky. Zabudované do katedrál alebo občianskych veží Prahy, Štrasburgu či Wellsu boli zázrakmi z ozubených kolies s pohyblivými figúrkami a rotujúcimi nebeskými guľami, ktoré v pravidelných intervaloch predvádzali dramatické predstavenia.
Vo svojich útrobách si však vyžadovali mimoriadne náročnú prácu – denné naťahovanie pomocou veľkých kľúk, každoročné manuálne úpravy, najmä pre priestupné roky alebo zmeny v liturgickom kalendári. A navyše sa mnohé komponenty časom prestali synchronizovať. Takéto opravy často trvali aj celé mesiace.
Dokonale fungujúci orloj si vyžadoval špecializovaný tím hodinárov a matematikov.
Záver
Často divoko prepracované metódy, niekedy presné, inokedy nie, sa vyvíjali postupne. Napriek tomu, aké vtipné niektoré kúsky boli, nakoniec ľudstvo priviedli do cieľa.
