15-ročné dievča odhalilo šokujúce klamstvá vlastnej mamy: 5 rokov ju ťahala po nemocniciach a napchávala liekmi!
Volám sa Emily. Teda… vlastne to nie je moje skutočné meno. Nemôžem vám ho povedať, lebo sa bojím, čo by sa stalo, keby na toto mama prišla. Ale musím sa konečne vyrozprávať. Už to vo mne vrie.
Mám pätnásť rokov a väčšinu svojho života som strávila v nemocniciach a na liekoch. Nie som vôbec chorá, ale moja mama lekárom tvrdí opak.
Jeden záchvat zmenil všetko
Všetko sa to začalo, keď som mala desať rokov. Bola som vtedy na školskom výlete a dostala som záchvat. Neviem prečo, stalo sa to iba raz, ale odvtedy mama úplne zmenila život mne aj sebe.
Už predtým bola posadnutá mojím zdravím – kvôli každému jednému prechladnutiu ma vláčila k lekárom. Ale po tom záchvate sa situácia zhoršila. Začala všetkým tvrdiť, že trpím epilepsiou, že mám opuchnuté kĺby, že mám autoimunitné ochorenie, a kopec ďalších chôrob.
Lekárom narozprávala samé klamstvá. Keďže som však bola vtedy ešte malá, verila som jej. Keď mi hovorila, že som mala ďalší záchvat, hoci som si ho nepamätala, myslela som si, že je to normálne – veď mama by mi predsa neklamala, no nie?
Život v nemocniciach
Namiesto školských výletov som chodila po doktoroch. Miesto športov a zábavy s kamarátmi som sedela v čakárni.
Mama mi každý deň dávala lieky – Keppra, hydroxychloroquine, Adderall. Poriadne som ani nevedela, načo sú. Často som sa po nich cítila zle, bolel ma žalúdok, bola som podráždená a smutná. Ale myslela som si, že je to bežné a ak chcem byť zdravá, musím to iba vydržať.
Pred každou návštevou kardiológa mi dávala sirupy na nádchu. „Si trochu zahlienená, vypi to.“ Teraz už viem, že tieto lieky mi zrýchľovali tep. Lekár si potom myslel, že mám problém so srdcom.
Začala som pochybovať
Posledné dva roky som si začala uvedomovať, že niečo nie je v poriadku. Že mama preháňa.
Pamätám si, ako som sa jedného dňa smiala, že po skákaní na nafukovacom tobogáne mám všade modriny. Mama so mnou však hneď bežala k lekárovi. Vedela som, že je to z tobogánu, že o nič nejde, ale keď mi tvrdila, že také modriny by sa mi po obyčajnom skákaní nikdy nespravila, už som si nebola taká istá.
Cítim sa ako vo väzení
Mám pocit, že mi ukradla detstvo. Nemám kamarátov, pretože väčšinu času trávim na vyšetreniach. Stále sa cítim chorá – ale iba kvôli liekom, ktoré beriem. Už ich nechcem brať a nechcem takto žiť, ale bojím sa. Čo ak mi lekári potom nebudú veriť, keď budem naozaj chorá?
Pomoc na internete
Minulý týždeň som si vytvorila anonymný účet na Reddite. Napísala som tam svoj príbeh, pretože už nevládzem.
Zo všetkého som sa tam vyrozprávala – povedala som komunite na internete o liekoch, o tom, ako ma mama núti brať lieky, aj keď sa cítim dobre, o tom, ako mi klame o symptómoch. Odpísali mi aj lekári. Všetci mi radili, aby som o tom povedala niekomu dospelému, komu môžem veriť. Niektorí písali, že mama možno trpí Munchausenovým syndrómom by proxy.
Neviem, či je to pravda, ale desí ma to.
