Košická mafia: Krvavý príbeh od Holuba až po Okoličányho

Košice, mesto, kde v 90-tych rokoch kraľovali muži s ostrými lakťami, so zlatými reťazami na hrubom krku a s rukami od krvi. Predstavte si ulice lemované čiernymi bavorákmi. Reštaurácie a podniky, ktoré chránili muži v kožených bundách. Kto nechcel platiť výpalné, ten buď rýchlo zmenil názor, alebo adresu. Košice, metropola východu, epicentrum východoslovenskej mafie. A jej bossovia? Mená, ktoré sa dodnes vyslovujú s rešpektom a strachom: Róbert Holub, Karol Kolárik, Dušan Borženský a Róbert Okoličány.

https://www.youtube.com/watch?v=GQA2Yx6nwlc&t=15s

Prvé roky slobody – mestu vládne Róbert Holub

Československo je po revolúcii a hneď od začiatku deväťdesiatych rokov v úplnom chaosu. polícia je slabá, súdy pomalé, zákony nové a hlavne deravé. Ideálny čas pre ľudí, ktorí sa neboja riskovať. A neváhajú pri tom ani zabíjať.

Osoba fajčí pri aute na tmavej ulici pred reštauráciou, zahalená tajomnou atmosférou noci.

V Košiciach medzi nimi vyniká Róbert Holub, Olašský róm pôvodom zo Spišského Podhradia, s koreňmi v hudobníckej rodine, karatista, ktorý to dotiahol „až“ na trénera dorastencov, podnikateľ. Ale najmä muž s oceľovou charizmou, ktorú rešpektovali aj jeho najväčší nepriatelia. Holub okolo seba rýchlo vytvoril skupinu lojálnych mužov, či už to boli bývalí športovci, ochrankári, alebo obyčajní bitkári.

Jeho skupina v meste kontrolovala výpalné, hazard a kasína, či reštaurácie v centre mesta.

Holub mal tiež kontakty v politike a ako ryba vo vode sa pohyboval aj v zákulisí privatizácie podnikov – napríklad prešovský mäsokombinát. Takisto vlastnil „legendárny“ erotický salón Evelyn, kde s tajným požehnaním železiarskych magnátov tajne natáčal vyššie postavených pánov za účelom vydierania (zdroj).

Holub bol typ bossa, ktorý si potrpí na rešpekt. Ak sa mu niekto postavil, skončil zle.

Viac moci znamená viac nepriateľov

Muž leží na nemocničnom lôžku, v tmavej izbe je pri dverách tieň s klobúkom a zbraňou.

Lenže ako sa vraví, čím väčšia je moc, tým viac je aj nepriateľov. Holub sa dostal do konfliktu so skupinou okolo Mikuláša Černáka. Rivalita medzi „východom“ a „stredom“ sa napokon skončila tragicky.

Holub stihol v krátkom slede prežiť dva atentáty. Prvý, 22. septembra 1997 na benzínke na sídlisku KVP v Košiciach, prežil bez újmy, útočníkovi na motorke sa zasekla zbraň. Dva dni nato nasledoval druhý, pri ktorom zomrel Fabián, jeho pravá ruka, v bare bratislavského hotela Danube.

Holub sa s ťažkými zraneniami ocitol v nemocnici na Kramároch. Posledný útok už nemal šancu prežiť. Úplne bezmocného ho na lôžku rozstrieľal nájomný zabijak mafie Roháč.

Úryvok z článku v denníku SME, tri dni po Holubovej vražde (8.10.1997):

„Róbert Holub bol po dvoch predchádzajúcich pokusoch o zastrelenie zavraždený v nedeľu o 1.40 h neznámym páchateľom, ktorý sa po streche dostal až do tesnej blízkosti jeho izby na anestéziologicko-resuscitačnom oddelení v nemocnici na Kramároch. Polícia doteraz nevysvetlila, prečo neboli podniknuté účinnejšie opatrenia na zaistenie bezpečnosti tohto dôležitého svedka a predstaviteľa košického podsvetia.“

Pre poriadok ešte dodajme, že k objednávke Holubovej vraždy sa v rámci svojho kajúcneho obdobia v base priznal v roku 2016 sám veľký boss Černák.

Košice po Holubovi – mocenské vákuum, krvavé obdobie bojov o moc v meste

Po Holubovej smrti sa o moc v Košiciach začali biť jeho bývalí ľudia. Karol „Karči“ Kolárik, ktorý mal u Holubovcov na starosti bezpečnostnú firmu Secura, čiže výpalníctvo, a Dušan Borženský, prezývaný Borža. Ten sa u holubovcov zase uviedol tým, že vyčistil pohraničie od nebezpečných ukrajinských gangov.

Karol „Karči“ Kolárik

Osoba s puškou mieri na auto v noci pod pouličným osvetlením, tajomná scéna pred obchodom PNS.

Kolárik bol chladný stratég, ktorý chcel spojiť celý východ a vybudovať skupinu, ktorá by v spolupráci s Černákovcami opanovala celé Slovensko. Nestihol to. A nepomohol ani fakt, že krstný „tata“ jeho syna bol samotný Miki.

Z knihy Gustáva Murína Mafia na Slovensku – Osudy bossov Černákovej éry:

„Karol Kolárik si s Černákom vybudoval také nadštandardné vzťahy, že v novembri 1997 strávili spolu aj s manželkami dovolenku na Kanárskych ostrovoch.“

Mýtus o jeho nedotknuteľnosti padol. V decembri 1999 ráno na ceste do fitness centra v Košiciach jeho život ukončil samopal. Na príkaz konkurencie, ktorá vzišla z jeho vlastných radov.

Ako povedal očitý svedok incidentu pre košický Korzár:

„Z vchodu práve vychádzal Kolárik s manželkou. Nasadli do čierneho Volkswagenu Golf, ale pani Koláriková o chvíľu vystúpila a vrátila sa späť do bloku. Golf chvíľu stál, potom sa pohol. Keď prechádzal okolo stánku PNS, vybehol spoza neho chlapík s kuklou na hlave a spustil na auto streľbu zo samopalu.“

Dávka zo samopalu prešla čelným sklom i sklom na vodičových dverách a zasiahla Kolárika do hlavy, hrude a brucha. Karči bol okamžite mŕtvy. Túto popravu musel jednoznačne vykonať profesionál. Strelec mieril presne na cieľ, aby minimalizoval riziko nevinných obetí. Taktiež sa predpokladalo, že pokiaľ by v aute sedela Kolárikova žena, atentát by bol odložený na neskôr. Ale nesedela.

Spojka preto dala strelcovi signál, že je Karči v aute sám a plán pokračoval. Po krátkej streľbe ešte nasledovala nutná kontrola či je boss naozaj po smrti. Po nej strelec nasadol k pristavenému autu s vodičom a vyrazili smerom na Krásnu nad Hornádom. Neskôr sa tam našlo podpálené aj s vražednou zbraňou.

Borža

Po Kolárikovi na mafiánsky trón v Košiciach zasadol Dušan Borženský, väčšine ľudí známy viac pod prezývkou Borža. O ten mal záujem už po Holubovej smrti, no Kolárik sa ukázal ako lepší stratég, ktorý mal aj viac dôležitých známostí a partiu okolo Borženského vytlačil mimo mesta, na „vidiek“. Pri pokusoch Boržu vniknúť na jeho územie doplatilo na to životom viacero jeho pešiakov.

Napríklad František Peko alias „Doly“, ktorého v lete 1999 zastrelili pred jeho domom, či Miroslav Stojka, ktorého si dokonca podali mačetou a dorazili guľkou v ten istý rok v novembri pred reštauráciou Pláž.

Aj samotný Borža čelil atentátu. Ešte na sklonku roka 1998, keď vedľa jeho Mitsubishi Pajero pri železničnej stanici v Košiciach vybuchla nastražená nálož, uložená v starej Lade. Borženský pri explózii utrpel viaceré zranenia v oblasti tváre aj oboch nôh, praskli mu bubienky v ušiach, no prežil.

Vraj vďaka tomu, že výbušný systém bol odpálený príliš skoro. Horšie je, že zranenia vtedy utrpeli aj náhodní okoloidúci a svoje si „odskákala“ aj fasáda stanice. A za všetkým tým stál údajne práve Kolárik a jeho vetva.

Borža a jeho skupina si povedali, že stačí a začala pripravovať odvetu. Ako to dopadlo už všetci vieme. Smrťou nedotknuteľného černákovho chránenca. Borženský si za účasť pri tejto a ďalších vraždách odpykával trest v trvaní 23 rokov. Odsedel si „len“ 21. Vo veku 49 rokov zomiera v máji 2021. Dostala ho rakovina konečníka (zdroj).

Zomrel v hospici Milosrdných sestier, kam ho previezli z trenčianskej nemocnice pre odsúdených týždeň pred smrťou. Posledné dni strávil v prítomnosti dcéry, ktorá mala len tri roky keď ho zavreli.

Nástup Okoličányho

Na prelome tisícročí sa v košickom podsvetí objavuje nové meno, Róbert Okoličány. Muž, ktorý pôsobil navonok ako seriózny podnikateľ, bol v skutočnosti jeden z najbrutálnejších bossov východného Slovenska. Je len iróniou, že mocenské žezlo ostalo v rodine. Okoličány bol totiž Kolárikov bratranec, a vlastne uňho aj začínal svoju zločineckú kariéru.

Oki, ako Okoličányho prezývali, bol jeden z posledných klasických bossov, ktorý v Košiciach pôsobil aj po divokých deväťdesiatkach. Mafiánska skupina, ktorú v tom čase viedol, bola známa svojou brutalitou. Kasírovali podniky po celých Košiciach. Kto sa im vzpriečil, riskoval bitku železnými tyčami a sekerami. Na svedomí majú množstvo chladnokrvných vrážd. Pri jednej z prestreliek dokonca zavraždia nevinného človeka…

„Vrahovia bez štipky rozumu pálili na auto svojho údajného konkurenta Jozefa Estóka priamo na ulici. Okrem neho však zabili Romana Straku, ktorý práve zaparkoval svoje auto kúsok od pizzerie, kde chcel s priateľkou a kamarátom večerať. Guľky vypálené zo zbrane, ho zasiahli do hlavy. Jeho priateľku Annu do nôh. Mladík zomrel pol hodiny po prevezení do nemocnice.“ Plus 7 Dní.

Róberta Okoličányho pred súd postavia už v roku 2007. Doživotie potom prvýkrát vyfasoval v roku 2009. Po odvolaní však Najvyšší súd rozsudok zrušil. Konečný verdikt tak padol až o neuveriteľných 8 rokov neskôr.

Róbert Okoličány, hlava „chobotnice“ z východu, Róbert Nigut, jeho pravá ruka a pešiak Jaroslav Potučko dostali doživotie. Ďalší, Jozef Leško, dostal 24 a pol roka.

Teraz to najlepšie na záver. Keď 11. apríla 2018 Najvyšší súd SR vyniesol spomínaný verdikt, Okoličány v tom momente zmizol. A to aj napriek tomu, že jeho pohyb bol prísne monitorovaný. Polícia pri jeho prechode cez maďarskú štátnu hranicu jednoducho nezasiahla. Oki teda spravodlivosti unikol naozaj v poslednej chvíli. Jeden z najhľadanejších Slovákov sa dnes podľa Plusky vraj skrýva v Rusku.

Košice dnes

Košice v súčasnosti už nezdobia žiadne šialené výčiny gangov, žiadne výbuchy áut či verejné popravy. Košická mafia si od Holuba až po Okoličányho prešla svojou cestu krvi, zrady a pomsty. Každý, kto chcel v tej dobe vládnuť, musel vedieť, že v Košiciach sa rešpekt nekupuje, musí sa získať násilím a strachom.

Dnes je to už iné, staré väzby však nikdy nezmizli. Viacerí bývalí pešiaci sa stali „podnikateľmi“, majiteľmi prosperujúcich firiem. Mafia z mesta nezmizla, len už sa neprejavuje násilím, aspoň navonok, ale prešpekulovanými fintami bielych golierov.

Zdroje: