Vesmírny teleskop Jamesa Webba sa pozrel do „oka vesmíru“. Takto vyzerá koniec hviezdy
Vesmírny teleskop Jamesa Webba priniesol nový, mimoriadne detailný pohľad na planetárnu hmlovinu Helix. Ide o jeden z najbližších objektov tohto druhu k Zemi a zároveň o ukážku toho, ako môže vyzerať záver života hviezdy podobnej nášmu Slnku.
Helix sa nachádza približne 650 svetelných rokov od Zeme v súhvezdí Vodnára a astronómov fascinuje už viac než storočie. Vďaka svojej podobe si vyslúžila prezývku „Sauronovo oko“.
Detaily, ktoré predtým nebolo vidieť
Webb pozoroval hmlovinu pomocou infračervenej kamery NIRCam, ktorá umožnila zachytiť jemné štruktúry plynu a prachu. Na snímkach sú výrazné útvary pripomínajúce kométy s dlhými chvostmi, rozmiestnené po vnútornom okraji rozpínajúceho sa plynového obalu.
Tieto štruktúry vznikajú v miestach, kde rýchle a horúce prúdy materiálu narážajú do starších, chladnejších vrstiev, ktoré hviezda odvrhla v skorších fázach svojho vývoja. Výsledkom je zložitá a dynamická architektúra hmloviny.
Žiariaci zvyšok hviezdy v jej strede
V samotnom jadre Helixu sa nachádza biely trpaslík – husté a extrémne horúce jadro pôvodnej hviezdy. Jeho intenzívne žiarenie osvetľuje okolitý plyn a vytvára jasné prechody medzi rôznymi oblasťami hmloviny.
Najbližšie k stredu sa nachádza silne ionizovaný, veľmi horúci plyn. Vo väčších vzdialenostiach už prevažuje chladnejší molekulárny vodík a ešte ďalej sa objavujú oblasti, kde sa začínajú tvoriť zložitejšie molekuly v prachových oblakoch.
Farby ako mapa teploty a chémie
Farebné zobrazenie na snímkach Webba nie je len estetické. Modré odtiene označujú najhorúcejší plyn, ktorý je vystavený silnému ultrafialovému žiareniu. Žlté oblasti signalizujú prechod do chladnejších vrstiev, kde sa vodík spája do molekúl. Červené tóny zase poukazujú na najchladnejší materiál, v ktorom sa môže začať formovanie prachu.
Práve tieto oblasti predstavujú surovinu, z ktorej môžu v budúcnosti vzniknúť nové hviezdy a planéty.
Ukážka kozmického kolobehu
Helix je výnimočná nielen svojou blízkosťou, ale aj tým, že umožňuje sledovať procesy, ktoré sú pri vzdialenejších mlhovinách len ťažko pozorovateľné. Nové zábery ukazujú, ako hviezdy vracajú materiál späť do vesmíru a pripravujú pôdu pre ďalšie generácie kozmických objektov.
Pozorovania Jamesa Webba tak opäť posúvajú hranice nášho poznania a ponúkajú jedinečný pohľad na to, ako sa vesmír neustále mení a obnovuje.
