Efekt prizerajúceho sa: Prečo niekedy nepomôžeme, hoci vidíme, že niekto pomoc potrebuje?
Predstavte si rušnú ulicu. Niekto náhle odpadne, volá o pomoc alebo sa ocitne v nebezpečnej situácii. Okolo stojí množstvo ľudí, ktorí sa pozerajú, no napriek tomu nikto nekoná. Prečo? Neznamená to automaticky, že sú všetci bezcitní alebo ľahostajní. Psychológia pozná jav, ktorý môže naše rozhodovanie v takýchto chvíľach výrazne ovplyvniť – efekt prizerajúceho sa.
Čím viac ľudí, tým menší pocit osobnej zodpovednosti
Efekt prizerajúceho sa, označovaný aj ako bystander effect, opisuje situácie, keď je človek menej ochotný zasiahnuť v prípade núdze, ak sú okolo neho ďalší svedkovia. Jedným z najdôležitejších mechanizmov je takzvaná difúzia zodpovednosti.
Človek si môže povedať: „Určite už niekto zavolal pomoc,“ „Niekto iný zasiahne“ alebo „Je tu predsa toľko ľudí.“ Problémom je, že rovnakým spôsobom môžu uvažovať aj ostatní. Výsledkom môže byť situácia, v ktorej všetci čakajú na niekoho ďalšieho.
Zaujímavú úlohu zohráva aj správanie ostatných
Ďalším faktorom je takzvaná pluralitná nevedomosť. Ak si nie sme istí, čo sa vlastne deje, prirodzene sledujeme reakcie ľudí okolo seba. Ak všetci ostatní zostávajú pokojní, môžeme nadobudnúť dojem, že situácia nie je vážna. Človek si môže povedať, že ak by skutočne išlo o núdzový stav, niekto by už určite reagoval. A tak čaká ďalej, rovnako ako ostatní.
Strach, že urobíme chybu
Nie vždy však ide iba o nezáujem. Ľudí môže brzdiť aj obava zo spoločenského hodnotenia. Niekto môže váhať, pretože sa bojí, že situáciu nesprávne pochopil, zasiahne zbytočne alebo bude pred ostatnými vyzerať hlúpo. V krízovej situácii sa pritom môže rozhodovanie skomplikovať natoľko, že človek radšej neurobí nič.
Príbeh, ktorý zmenil psychológiu
Výskum efektu prizerajúceho sa výrazne ovplyvnil prípad Kitty Genovese, ktorá bola v roku 1964 zavraždená v New Yorku. Prípad sa stal symbolom údajnej ľahostajnosti svedkov a podnietil psychológov Bibba Lataného a Johna Darleyho k výskumu správania ľudí v núdzových situáciách.
Dôležité však je, že populárne tvrdenie, podľa ktorého 38 ľudí celý útok sledovalo a nikto nič neurobil, bolo neskôr označené za výrazne zjednodušené a čiastočne nepresné. Niektorí svedkovia sa pokúsili pomôcť alebo kontaktovali políciu.
Jeden človek môže zmeniť správanie celého davu
Existuje pritom jednoduchý spôsob, ako efekt prizerajúceho sa oslabiť. Namiesto všeobecného výkriku „Nech niekto zavolá záchranku!“ je účinnejšie osloviť konkrétneho človeka. Napríklad: „Vy v červenej bunde, zavolajte pomoc!“ Tým sa konkrétnej osobe pridelí zodpovednosť a znižuje sa priestor na premýšľanie, že to určite urobí niekto iný. Keď jeden človek začne konať, môže zároveň svojím príkladom podnietiť ostatných.
Efekt prizerajúceho sa existuje aj na internete
Podobný mechanizmus môžeme pozorovať aj v online prostredí. Niekto zverejní volanie o pomoc, stane sa terčom kyberšikany alebo upozorní na škodlivý obsah. Príspevok pritom môžu vidieť stovky či tisíce ľudí. Napriek tomu nemusí reagovať takmer nikto. Anonymita a fyzická vzdialenosť môžu navyše znižovať pocit osobnej zodpovednosti.
Nie sme odsúdení zostať pasívni
Poznanie tohto psychologického javu môže byť užitočné práve preto, aby sme si v kritickej chvíli uvedomili, čo sa deje. Pomôcť môže napríklad kurz prvej pomoci, tréning reakcie v krízových situáciách či jednoducho vedomé rozhodnutie, že ak uvidíme človeka v núdzi, nebudeme automaticky čakať na ostatných. Vyššia istota vo vlastných schopnostiach môže uľahčiť rozhodnutie konať.
Najdôležitejšia otázka znie: Čo ak nikto iný nepomôže?
Efekt prizerajúceho sa ukazuje, že naše správanie výrazne ovplyvňuje prostredie, v ktorom sa nachádzame. Viac ľudí preto automaticky neznamená viac pomoci. Keď sa však jeden človek rozhodne prevziať zodpovednosť, môže tým prelomiť pasivitu celého davu.
