Člny z nafúknutých býčích tiel: Aké je tajomstvo starovekých riečnych plavákov z Indie?
Predstavte si čln, ktorý nie je vyrobený z dreva, plastu ani kovu, ale z nafúknutej kože býka. Znie to ako výmysel, no práve takto sa už pred stáročiami prekonávali divoké horské rieky v odľahlých častiach Indie. Tento fascinujúci spôsob prepravy, zachytený na unikátnych fotografiách z počiatku 20. storočia, ukrýva hlbokú históriu a prekvapujúcu účinnosť, ktorú používali ľudia v Himalájach a podobné techniky nájdeme dokonca v starovekej Mezopotámii.
Ako to vlastne fungovalo?
Americký učiteľ a cestovateľ James Ricalton, ktorý na prelome 19. a 20. storočia intenzívne cestoval po Indii, zdokumentoval pomocou svojho stereoskopického fotoaparátu jedinečnú scénu v Pandžábe, v oblasti dolných Himalájí. Natrafil na miestnych mužov, ktorí si vyrábali obrovské plávajúce „člny“ z pevne zošitých býčích koží, ktoré následne nafúkali vzduchom. Tieto plaváky im umožňovali bezpečne preplávať rýchle horské rieky a prenášať na nich náklad či cestujúcich.
Podľa Ricaltona boli tieto kože na prvý pohľad objemné, no veľmi ľahké a ľahko sa s nimi tiež manipulovalo. Muži nafukovali svoje plavidlá cez otvor, ktorý vznikol po odstrihnutí jednej zo štyroch končatín kože. Po nafúknutí vyzerala každá koža ako obrovské, bezsrsté zviera, ktoré človek mohol jednoducho niesť na chrbte. Na plávanie používali nohy a krátke pádla, pričom udržať rovnováhu na takomto „člne“ vyžadovalo určitú zručnosť a cvik.
Keď sa plavilo viac ľudí naraz, zvykom bolo vyplávať vedľa seba s kožami, pričom pasažieri sa navzájom držali, aby lepšie udržali rovnováhu. Tento jednoduchý, no efektívny spôsob prechodu cez horské rieky bol predzvesťou modernejších dopravných metód v týchto neprístupných oblastiach.
Techniky výroby známe už v staroveku
Nafúknuté kožky ako plaváky však nie sú unikátnym vynálezom indických dedinčanov. Táto metóda siaha až do staroveku. V Britskom múzeu sa nachádza asýrski basreliéf z Nimrudu (asi 9. storočie pred Kristom), ktorý zobrazuje vojakov plávajúcich na malých nafúknutých kožiach, pravdepodobne z kôz. Známe sú aj zmienky o veľkých panovníkoch, ktorí túto techniku využívali – napríklad Cýros Veľký či Dareios I., ktorí podľa historikov a Xenofóna použili nafúknuté zvieracie kože na prechod cez rieku Tigris.
Aj mongolské vojská pod vedením Džingischána využívali nafukovacie kože na riekach počas svojich výbojov, podobne ako ich potomok Kublajchán, ktorý ich kombinoval s drevenými plťami. Rímske a arabské armády zase táto jednoduchá technika sprevádzala po stáročia počas ich rôznych kampaní.
Ako sa vyrábali člny z nafúknutých býčich tiel?
Príprava kože bola komplikovaný, no precízny proces. Koža býka alebo kozy musela zostať celistvá, aby bola dostatočne vzduchotesná. Najprv sa starostlivo oddelila od tela pomocou rezu pozdĺž končatín a následne sa zoškrabávali chlpy – najčastejšie ručne alebo tupým nástrojom. Potom sa koža obrátila naruby, zošila sa v miestach úst, očí a iných otvorov a znova otočila na správnu stranu.
Otvorený koniec kože, cez ktorý sa nafukovala, sa pevne zviazal remienkami z inej kože. Vnútro bolo impregnované dechtom z borovice alebo iných stromov, aby sa zabránilo prenikaniu vody. Vonkajšia strana sa upravovala namáčaním v náleve zo šupiek z granátového jablka, čo pomáhalo zachovať jej pružnosť a odolnosť.
Kožu bolo potrebné pred použitím namočiť, aby opäť zmäkla a bola dostatočne pružná na nafúknutie. Nafukovalo sa trstinovou trubičkou, ktorá sa vsunula do otvoru na končatine.
Záver
Predtým, než sa v odľahlých horských oblastiach začali stavať mosty alebo používať modernejšie plavidlá, boli takéto nafúknuté kožené plaváky nevyhnutnosťou. Úspešne slúžili na prechod cez prudké horské rieky, ktoré boli inak neprekonateľnou prekážkou. William Moorcroft, britský cestovateľ z 19. storočia, spomína v jednom prípade, ako dokázali za hodinu a pol prepraviť stovky ľudí, zvieratá a ťažký náklad cez rieku Sutlej iba pomocou týchto kožených člnov a 31 skúsených vodákov.
Dnes, keď sú k dispozícii pevné mosty, moderné lode a bezpečnejšie spôsoby dopravy, táto starodávna technika už takmer zmizla, ale jej príbeh zostáva fascinujúcim dôkazom ľudskej vynaliezavosti a adaptácie na náročné prírodné podmienky.
