Fotografky Carol Beckwith a Angela Fisher strávili viac ako 30 rokov fotografovaním kmeňa Dinka, ich obradov a rituálov. Tieto mimoriadne fotografie rozprávajú príbeh o každodennom živote tohto kmeňa. Podľa autoriek vznikli fotografie s cieľom zachovať posvätné kmeňové ceremónie a africké kultúrne tradície, ktoré sú príliš zraniteľné voči trendom modernity.
Dinka je kmeň ľudí, ktorí žijú v savane najmä v južnom Sudáne. Názov „Dinka“ bol vymyslený cudzincami a doteraz nikto nevie o pôvode slova. Ľudia z kmeňu Dinka sa medzi sebou nazývajú Muonjang alebo Jieng. Len vzdelaná menšina kmeňa vie, že sú označovaní ako Dinka.
V súčasnosti je populácia kmeňa približne tri milióny, pričom je rozdelená do množstva nezávislých skupín od 1 000 do 30 000 osôb. Skupiny zostávajú zjednotené spoločnými tradíciami, náboženstvom a obradmi. Životný štýl obyvateľov Dinky sa mení podľa sezóny – počas obdobia dažďov žijú ľudia Dinka v osadách v savane kde pestujú obilné plodiny, ako je proso, zatiaľ čo v suchom období ženú dobytok pozdĺž riek.
Silný dôraz sa kladie na sebakontrolu, rešpekt voči druhým a dodržiavanie základných pravidiel kmeňa. Najvýraznejším je ich vzťah k dobytku, o ktorom majú množstvo piesní a mýtov. Keď muži prechádzajú pubertou, prestanú používať svoje rodné mená a namiesto toho prijímajú mená, ktoré sú odvodené od vlastností ich obľúbeného dobytka. Človek môže byť potom známy aj ako Acinbaai (ten, ktorý nikdy neopúšťa svoje stádo).
Za stvoriteľa všetkého života a smrti je považovaný boh Nhial. Akékoľvek aj menšie prejavy stvoriteľovej moci si kmeň Dinka ctí rituálnymi obeťami. Rituály sa vykonávajú pri narodení, úmrtiach, liečbe chorôb a v čase krízy. Veria, že bohovia a dobrí duchovia dokážu zvýšiť produktivitu pôdy, hojnosť dobytku a poskytnúť všetkým bezpečnosť.
Oslavy, liečivé ceremoniály, zábava, tanec a spev sú súčasťou expresívnej kultúry, pre ktorú je Dinka známa. Živočíšne obety sú dôležité rituály a konajú sa v určených časoch roka,napríklad na začiatku obdobia dažďov, pri požehnaní úrody a pri oslavách na konci roka. Pri týchto obetách sa duchovní vodcovia modlia za primerané dažde, dobytok, ľudské zdravie a mier. Pohreby duchovných vodcov sú sprevádzané oslavou, tancom a falošnými súbojmi. V minulosti , keď duchovní vodcovia cítili svoj koniec, boli zaživa upálení. Táto praktika sa však dnes už bežne nevyskytuje.
V manželstve prevláda polygamia. Tradične je manželstvo cieľom každého a rodina sa považuje za konečné naplnenie života. Minimálny vek pre svadbu je 17 rokov u ženy a 20 u muža. Muž sa však nemusí oženiť do tridsiatky, nakoľko sa vyžaduje aby vlastnil určité množstvo dobytka. Muži si väčšinou vyberú nevesty a potom vytvárajú piesne, v ktorých ich chvália a naliehajú na svojich blízkych, aby ich podporovali. Keď je muž považovaný za spôsobilého na manželstvo, jeho rodina mu pomôže rozhodnúť sa pre nevestu. Keď sa dosiahne dohoda o neveste, rodiny spoločne diskutujú o počte hovädzieho dobytka, ktorým treba „zaplatiť“ za nevestu.
zdroje: BoredPanda, carolbeckwith-angelafisher.com
