Ivan Jonák - ozajstný kráľ ulice a symbol divokých 90-tych v Československu

Viete čo majú spoločné 90-te roky, disco a biely mercedes: Že nie? Tak to ste ešte asi nepočuli o Ivanovi Jonákovi. Musíme to teraz napraviť. Ivan Jonák bol chlap, ktorý nosil okuliare ako z amerických filmov, na každom prste masívny zlatý prsteň, v ruke väčšinou kubánsku cigaru, a na tričku logo svojho impéria. Jeho legendárny podnik sa nazýval Discoland Sylvie. V 90-tych rokoch minulého storočia neexistoval v Česko-Slovensku nikto, kto by nepoznal jeho meno. Pre jedných frajer, pre iných šialenec. Ale všetci sa ho báli.

Ivan Jonák bol jednoducho zjav, neotrelou kombináciou biznismena, bossa a estrádnej hviezdy. Miloval pozornosť. Miloval peniaze. Miloval svoju ženu… možno až priveľmi. Keď však z jednej hlavne vyšla guľka, všetko sa „pokazilo“.

Z ulice až na vrchol

Ivan Jonák sa narodil v roku 1956 v Prahe a už od mladosti si išiel svojou vlastnou cestou. Škola? Tú veľmi nemusel. Zamestnanie? Kdeže. Peniaze? Vždy nejaké boli. A keď neboli, tak si ich proste zaobstaral, či už s taxíkom načierno v centre Prahy, prípadne vekslovaním alebo kšeftovaním s videokazetami. Už v osemdesiatych rokoch sa teda zvykol pohybovať medzi vekslákmi a ďalšími pochybnými existenciami, ale svoju peňaženku si vrchovato naplnil až po revolúcii. Ešte pred pádom komunizmu si inak ešte stihol odsedieť 6 rokov ako člen partie zlodejov áut.

Ako povedal v jednom rozhovore ešte pred svojou smrťou:

„Auta byla vždycky moje hobby. Já uměl rozebrat a zase složit škodovku.“

Hneď na začiatku 90-tych rokov si vo veľkom štýle otvoril Discoland Sylvie. Legendárny podnik, ktorý nebol len takou obyčajnou diskotékou. Bol to „cirkus svet“ pre dospelých. Striptérky, kokaín, fotenie s celebritami, politikmi, gangstrami. Všetko na jednom mieste. A všetko pod jeho palcom. Kto prišiel do Sylvie, ten hneď vedel, že vstupuje do iného sveta. Jonák sa stal ozajstnou celebritou.

Jonákovi domácí mazlíčci

Ktovie prečo sa ľudia, ktorí rýchlo zbohatnú, obklopujú exotickými zvieratami. A čím sú divokejšie, tým lepšie. Pablo Escobar mal doma súkromnú zoo a v nej hrochy. Mikuláš Černák zase zbožňoval tigre. No a Ivan Jonák? Tak ten mal za domáceho „mazlíčka“ napríklad aj medveďa Míšu, s ktorým sa dokonca nerozpakoval prechádzať v pražskej Stromovke. Alebo aj aligátora menom Kuba, ktorého zase zvykol kŕmiť mäsom priamo z ruky.

Vo filme hral sám seba

Jonák bol dokonca v tých časoch taký populárny, že mu režisér Vít Olmer ponúkol rolu vo svojom filme „Nahota na prodej“ z roku 1993. Čo bol z hľadiska marketingu naozaj perfektný ťah. Jonák si vo filme zahral v podstate sám seba. Typická „devadesátková“ trvalá na hlave, biely oblek, veľký džíp a pod pazuchou veľká búchačka. Mimochodom, tento prvý český „akčný“ film je hodnotený ako jeden z najhorších filmov tej doby.

„Stretol som ho na schodoch v bielom obleku, čiernej košeli, ovešaného zlatými reťazami okolo krku. Okamžite som vedel, že bossa mafiánov musí hrať jedine on. Žiadnemu českému hercovi presvedčivého mafiána neuveríte,“

Prezradil Olmer v jednom rozhovore pre TV Prima prečo obsadil do svojho filmu práve Jonáka.

Aj tu sa prejavila Ivanova povaha a bohorovnosť. Jonák bol totiž celkom známy svojou netrpezlivosťou a počas natáčania filmu sa často nudil. Rozhodol sa, že svoj džíp prevetrá a plný dojmov z nasadenia filmových kaskadérov si to namieril rovno cez plytké koryto rieky Berounky. A pristihla ho pri tom policajná hliadka.

„Ale pane Jonáku, co nám to tu děláte, víte přece, že s autem se v řece nejezdí? To bude za pět set!“

Táto čiastka vyvolala na tvári Ivana Jonáka len ľahký úsmev, vytiahol z vrecka rolku tisícoviek a povedal:

„Tady máte litr, a to je dobrý, já pojedu ještě zpátky!“

Všetko pre Ludviku

Ludviku spoznal ešte v 80-tych rokoch a po kratšej známosti sa z nich stali manželia. Krásna a elegantná Ludvika na mnohých pôsobila skôr ako Jonákova trofej, než jeho objekt lásky. Ale pre Ivana bola naozaj posvätná. Z Discolandu jej doslova spravil chrám, ktorý pomenoval na počesť ich mladšej dcéry – Discoland Sylvie. Ich vzťah však žiaľ nebol žiadna rozprávka.

Boli tu hádky, bola tu nevera, neprestajné napätie. A najmä peniaze, veľa peňazí. Po čase sa Ludvika totiž začala obávať o svoj podiel na podniku a chcela to riešiť súdnou cestou spolu s rozvodom. Ale v 90-tych rokoch sa takto veci v niektorých kruhoch neriešili. Riešili sa v tichosti. A často aj navždy.

Píše sa 7. apríl 1994 a Ludvika Jonáková je pri svojom stánku so zeleninou chladnokrvne zastrelená jedinou ranou z pištole.

Amatérska nájomná vražda?

Celé prevedenie nájomnej vraždy pôsobilo dosť amatérsky. Dokonca sa podarila až na druhý pokus. Ten prvý nevyšiel len deň predtým, keď ku stánku pristúpili traja mladí muži a jeden z nich mal pri sebe pištoľ s tlmičom. Ale nestihol vystreliť. Jonáková ich totiž pohotovo vytlačila von a v stánku sa zamkla.

Na druhý deň popoludní sa tam objavili iní traja muži. Vyšetrovaním sa zistilo, že to boli mladíci vo veku 18 až 19 rokov. Strieľal napokon ten, čo pištoľ držal vôbec poprvýkrát v živote. Prečo práve on? Sľúbili mu predsa za to viac peňazí… a k dokonaniu hrôzostrašného činu mu stačilo vystreliť len raz.

Podozrivý číslo jeden

Každému bolo hneď jasné, že hlavným podozrivým bude Jonák. Len jemu samotnému nie. Jonák totiž tvrdošijne stál za svojim. On s vraždou svojej manželky predsa nemá nič spoločné. Ide o sprisahanie a chcú sa ho takto zbaviť. K čomu inak prispeli aj viaceré pokusy o atentát, pri ktorých Jonák len so šťastím neprišiel o život. Pri jednom z nich dokonca dostal guľku do tváre, ktorá mu vyrazila spodné zuby a odtrhla kus jazyka.

Ale ako sám povedal:

„Nikdy jsem se nebál o život, to byly vždycky fámy. Já neměl nikdy žádnou ochranku. Vždy jsem chodil sám. Mě se lidé báli daleko víc. Na to se můžete zeptat i Davida Berdycha, že jsem byl dost nebezpečný. Já se pral i s medvědem…“

Lenže vyšetrovanie pokračovalo. A keď sa objavil jeho bývalý bodyguard a povedal, že vraždu si objednal sám Ivan Jonák, bolo vlastne po všetkom. Za vraždu svojej ženy dostal napokon výnimočný trest, 18 rokov natvrdo.

Kráľ za mrežami

Z kráľa ulice sa v okamihu stal väzeň. Ale ani v base však nič nestratil zo svojej charizmy a pochybnej slávy. Jonák z väzenia vypisoval listy, dával rozhovory, dokonca plánoval svoj návrat. Ako vraj hneď po prepustení otvorí nový Discoland, ako sa pustí do réžie vlastného filmu o ňom samom, ako zúčtuje s niektorými neprajnými médiami…

apríla 2014 konečne vyšiel na slobodu. Už síce nie ako kráľ, ale ako legenda určite. Dobitá, unavená, ale stále s úsmevom a okuliarmi.

„Ja som sa len chcel zabávať. A oni ma zničili.“

Práve tak zneli jeho slová pred kamerami po návrate. Stále tvrdil to svoje, o vražde vraj nič nevedel. Vinu tak nikdy nepriznal.

Smrť v tichosti

O necelé dva roky po svojom prepustení Ivan Jonák zomiera na komplikácie spojené s ťažkou cukrovkou len ako 59 ročný. Bez žien, bez Discolandu, a bez peňazí s obrovským dlhom 40 miliónov českých korún. V deväťdesiatkach bol symbolom všetkého, o čom sníval každý chlapec z ulice: luxus, peniaze, sex, zbrane, mafia, megalománia. Jonák bol ako hlavná postava z gangsterky. Lenže tento film skončil tragicky. A nie len pre jeho ženu Ludviku.

Kto vlastne bol Ivan Jonák? Pre niekoho ozajstný frajer, čo si plnil sny. Pre iného zase iba obskúrna postavička s veľkým egom a temnou minulosťou. Ale jedno mu fakt nemožno uprieť. Na Jonáka sa nezabudlo. A v ušiach tých, čo zažili v 90-te roky, stále často znie meno jeho podniku: Discoland Sylvie.

Možno nebol hrdina. Možno nebol nevinný. Ale určite to bol človek, ktorý po sebe zanechal trvalú a výraznú stopu. Toto mu naozaj nemôže nikto uprieť. Ani takto dlho po časoch jeho najväčšej slávy.

Zdroje: