Kráľovský zákaz prdenia: Kuriózna legenda z cisárskeho Japonska.
V histórii rôznych národov sveta nájdeme zákony, ktorých dodržiavanie bolo nesmierne dôležité, častokrát od toho mohlo závisieť fungovanie celého mesta, v protiklade s nimi sa ale občas vyskytli aj zákony, ktoré boli prinajmenšom zvláštne až bizarné. Jeden taký pochádza zo starovekého Japonska a jeho cieľom bolo chrániť „dôstojnosť ticha“, ktoré si Japonci vo veľkej miere vážia dodnes.
Ako to chceli zabezpečiť? Vládca jednoducho zakázal prdenie! Nech to znie akokoľvek bizarne, niečo pravdy na tom mohlo byť. Zaujímavé je, že oveľa horšie to bolo brané v prípade, že sa to stalo žene a nie mužovi. Tým sa však ale len potvrdzuje nerovnosť medzi pohlaviami.
Cisár Nintoku a „nehoda“ pri čaji
Podľa japonských ľudových kroník z obdobia Kofun (3. – 6. storočie), ktoré sa podarilo uchovať do dnešného dňa, sa raz počas cisárskej čajovej ceremónie stalo niečo, čo navždy zmenilo etiketu dvora.
Cisár Nintoku – známy ako mierumilovný panovník – hostil štátnych úradníkov pri sviatočnej príležitosti. Keď si všetci kľakli na podlahu a sklonili sa k cisárovi, jeden z ministrov omylom uvoľnil prd. Palácom sa rozhostilo absolútne ticho!
Zákon postavený na zamedzení hanby
Cisár však neprejavil hnev, no nebol nadšený tým, že niekto nedokáže ovládnuť svoje vlastné telo – ako by potom mohol vládnuť krajine? V súvislosti s týmto incidentom zakázal vydávať telesné zvuky v prítomnosti autorít. Už malé deti sa pokúšali naučiť, aby mali kontrolu nad svojím vlastným telom (bolo to súčasťou učenia pokory a disciplíny).
Zároveň v chrámoch vytvorili špeciálne miestnosti, kam sa mohol človek v prípade potreby utiahnuť.
Kultúrna revolúcia?
Samozrejme, treba dodať, že sa jedná o legendu, ktorá môže byť tak trochu prikrášlená. Pravdou však je, že mohla prispieť k používaniu vonných látok v domácnostiach – napríklad v podobe ružovej pary, vonných olejov z bambusu alebo kadidla.
Rozšírili sa špeciálne sediace podložky z bambusových vlákien, ktoré vraj „tlmili“ nežiaduce zvuky. V niektorých šľachtických rodinách vznikli „manuály etikety“, ktoré mladí muži aj ženy museli poznať naspamäť a zahŕňali aj etiketu o vlastnom tele.
Historická realita alebo legendárny humor?
Historici sa v názore na túto epizódu rozchádzajú. Niektorí tvrdia, že ide o satirickú vložku v neskorších záznamoch budhistických mníchov, ktorí sa tak vysmievali prehnanej etikete dvora. Iní sa domnievajú, že zákon nikdy nebol oficiálny, ale stal sa populárnym morálnym príbehom, ktorým sa učila sebadisciplína a kontrola.
Dôležitý je však fakt, že v japonskej kultúre je ticho, až do dnešných dní, považované za známku úcty, a akýkoľvek hlasný prejav tela (kašeľ, kýchanie, či iné zvuky) sa v niektorých situáciách považuje za faux pas.
