Mníšky z Perugie: škandalózny život pod rúškom svätosti a modlitieb! Takto hriešne si nažívali!
Zdroj: canva.com
Pri predstave mníšok a ich života v kláštore sa nepochybne každému z nás vybaví prísny režim počas dňa, ticho sprevádzané nikdy sa nekončiacimi modlitbami. Pokora a poslušnosť by mala byť druhým menom každej jednej mníšky. Minulosť nám však dôverne ukazuje, že realita bola častokrát iná, ako bola prezentovaná. Svätosť mníšok bola len skrytým diablovým dielom.
Svedčí o tom život mníšok v kláštore sídliacom v Perugii, meste v strednom Taliansku, ktoré mali byť miesto umenia, kultúry, ale predovšetkým náboženského života v správnom vedení pod Ježiša Krista! My vám však poskytneme dôkazy, ktoré hovoria o tom, že ich život nebol ani zďaleka o pokání či pôste!
Kláštory ako luxusné rezidencie
V Perugii žilo mnoho šľachtických rodín, ktoré posielali svoje dcéry do kláštorov. Kláštory sa týmto spôsobom stali akýmsi predĺžením šľachtických palácov – bohaté mníšky mali vlastné komnaty, krásny nábytok, dokonca hudobné nástroje.
Niekedy mali povolené prijímať hostí – čo sa stalo zdrojom rôznych intríg (ktoré ako sa ukázalo, boli pravdivé).
Tajné lásky a úteky
Historické kroniky 15.–16. storočia dokazujú, že niektoré perugijské kláštory mali tajné vchody a chodby, cez ktoré sa dnu dostávali milenci. Objavili sa správy o vzťahoch mešťanmi, šľachticmi, ale čo bolo najohavnejšie – aj s kňazmi!
Keď sa škandály prevalili, niektoré mníšky boli potrestané. Mnohé zatvorili do kláštorných ciel alebo ich presunuli do iného kláštora.
Hostiny a svetské radovánky
Záznamy z cirkevných vizitácií (kontrol) hovoria, že v niektorých kláštoroch sa organizovali tajné hostiny, kde hrala hudba a popíjalo sa vína a to vo veľkom, bez obmedzení. Mníšky sa údajne obliekali do svetských šiat a nosili šperky, hoci to bolo prísne zakázané. Jeden z biskupov Perugie sa sťažoval, že niektoré kláštory viac pripomínajú paláce radovánok než domy modlitby.
Mníšky a umenie
Na druhej strane, perugijské kláštory boli aj centrom kultúry. Mníšky sa venovali spevu, hudbe, maľovaniu a výrobe rukopisov. Niektoré kláštory spolupracovali s umelcami ako Perugino či Raffael, ktorí pre ne maľovali oltáre a fresky. To ukazuje, že kláštory neboli len miestami radovánok, ale aj umeleckými dielňami.
Reforma a prísnejšie pravidlá
Po Tridentskom koncile (1545–1563) sa však situácia zmenila – cirkev zaviedla prísnu klauzúru, ktorá zakázala mníškam kontakt s vonkajším svetom. Mníšky v Perugii (a inde v Taliansku) tak museli žiť oveľa izolovanejšie než predtým. Aj keď škandály nezmizli úplne, prísne tresty a dohľad biskupov ich značne obmedzili.
Mníšky z Perugie boli symbolom dvoch tvárí kláštorného života – na jednej strane kultúra, umenie a vzdelanie, na druhej strane zakázané hriešne lásky, hostiny a škandály, ktoré pripomínali skôr život v palácoch než v kláštoroch.
Perugia tak ostáva v dejinách zapísaná ako miesto, kde sa náboženský ideál stretával s veľmi ľudskými vášňami.
