Prečo sú ľudia ochotní podporiť násilie? Veľká štúdia odhalila psychologický mechanizmus, ktorý môže byť nebezpečný!
Násilie nemusí byť ľuďom vždy prezentované ako útok. Niekedy sa označuje za obranu, ochranu vlastnej skupiny alebo nevyhnutnú reakciu na hrozbu. Práve tento rozdiel môže výrazne ovplyvňovať, či sú ľudia ochotní násilné konanie podporiť. Nová medzinárodná štúdia priniesla zistenia, ktoré pomáhajú lepšie pochopiť psychológiu extrémizmu.
Čo spôsobuje, že človek začne podporovať násilie namierené proti inej skupine? Na túto otázku sa pokúsil odpovedať rozsiahly medzinárodný výskumný tím vedený Jonasom R. Kunstom z Univerzity v Osle. Do štúdie sa zapojilo viac ako sto výskumníkov a výskumníčok vrátane vedkýň zo Slovenskej akadémie vied Barbary Lášticovej a Xenie Daniely Poslon. Výskumníci analyzovali odpovede 18 128 respondentov zo 58 krajín sveta.
Nie každé násilie ľudia vnímajú rovnako
Jedným z najzaujímavejších zistení je rozlíšenie medzi dvoma typmi extrémistických úmyslov. Prvým je defenzívny extrémizmus, pri ktorom človek vníma násilie ako spôsob ochrany vlastnej skupiny pred údajnou hrozbou.
Druhým je ofenzívny extrémizmus, ktorého cieľom je naopak dominancia vlastnej skupiny, získanie prevahy alebo rozšírenie jej vplyvu.
A práve obranný rámec môže byť mimoriadne silný. Výskum ukázal, že úmysly podporovať násilie prezentované ako obranu boli vyššie než ofenzívne úmysly až v 56 z 58 skúmaných krajín.
Keď sa násilie označí za obranu
Prečo je tento výsledok taký dôležitý? Ľudia môžu mať prirodzene odlišný postoj k útoku a k ochrane. Ak je rovnaké násilné konanie predstavené ako spôsob, ktorým treba chrániť vlastnú skupinu, môže sa javiť morálne prijateľnejšie.
Vedci preto upozorňujú, že označovanie násilia za obranu môže vytvárať priestor na jeho legitimizáciu. Takéto rámcovanie môže byť využívané aj v politickom diskurze, najmä v prostredí konfliktov a silnej spoločenskej polarizácie.
Zaujímavé rozdiely medzi ľuďmi
Výskumníci zároveň zistili, že oba typy extrémizmu súviseli s odlišnými psychologickými charakteristikami.
Ľudia s vyššou mierou narcizmu a výraznejšou tendenciou manipulovať druhých vykazovali väčší sklon k defenzívnemu extrémizmu. Pri ofenzívnom extrémizme sa zase výraznejšie spájali túžba po dominancii vlastnej skupiny a vyššia miera náboženského fundamentalizmu.
To však neznamená, že každý človek s niektorou z týchto vlastností sa stane extrémistom. Výskum opisuje štatistické súvislosti, nie jednoduché pravidlo, podľa ktorého možno predpovedať správanie konkrétneho človeka.
Psychopatia súvisela s oboma typmi
Jedným z ďalších zistení bolo, že psychopatia pozitívne súvisela s oboma sledovanými typmi násilných úmyslov. Výsledky tak naznačujú, že rôzne psychologické vlastnosti môžu súvisieť s rôznymi spôsobmi podpory kolektívneho násilia.
Vedci však zároveň upozorňujú na širší spoločenský kontext. Individuálna psychológia totiž nie je jediným faktorom, ktorý rozhoduje o tom, či sa násilie začne v spoločnosti šíriť alebo normalizovať.
Veľkú úlohu môže zohrávať aj samotná spoločnosť
Výskum ukázal, že ofenzívne extrémistické úmysly boli na úrovni krajín spojené s viacerými ukazovateľmi spoločenskej dysfunkcie. Išlo napríklad o vyššiu mieru politického teroru, vnútorných konfliktov a dôsledkov terorizmu.
Ľudia z krajín s vyššou mierou terorizmu a nižšou úrovňou demokracie a ľudského rozvoja vykazovali vyššiu mieru ofenzívnych násilných úmyslov. Pri defenzívnych úmysloch sa takéto makroúrovňové súvislosti neukázali v rovnakej miere.
Prečo je výskum dôležitý aj pre prevenciu?
Výsledky nemajú zostať iba v akademickom prostredí. Podľa autorov môžu pomôcť pri vytváraní účinnejších programov prevencie násilného extrémizmu.
Ak totiž ľudí k násiliu vedú rozdielne motivácie, nemusí fungovať rovnaký spôsob prevencie na všetkých. Inak môže byť potrebné pracovať s človekom, ktorý verí, že násilím chráni svoju skupinu, a inak s človekom, ktorého motivuje túžba po dominancii.
Nebezpečenstvo začína pri normalizácii
Jedno z najdôležitejších posolstiev výskumu súvisí s tým, ako o násilí spoločnosť hovorí. Ak sa násilné konanie opakovane prezentuje ako prirodzená, oprávnená alebo nevyhnutná forma obrany, môže sa postupne stať spoločensky prijateľnejším.
Práve na tento mechanizmus upozorňuje aj Barbara Lášticová zo SAV. Podľa nej môže čoraz častejšie prezentovanie násilia ako legitímnej obrany prispievať k jeho normalizácii, čo môže mať dlhodobé dôsledky pre demokraciu.
