Slnko a Mesiac môžu spúšťať zemetrasenia. Vedci zrejme prišli na to, ako je to možné
Na spustenie pohybu zemského zlomu nemusí byť vždy potrebná veľká zmena sily. Nový výskum naznačuje, že za určitých okolností môže stačiť aj nepatrné gravitačné pôsobenie Slnka a Mesiaca. Rozhodujúca pritom nemusí byť iba jeho intenzita, ale aj správne načasovanie.
Aj pevná zem podlieha prílivu a odlivu
Príliv a odliv si zvyčajne spájame s oceánmi, gravitačné pôsobenie Slnka a Mesiaca však nepatrne deformuje aj pevnú zemskú kôru. V horninách tak pravidelne vzniká malé dodatočné napätie.
Vedci už v minulosti pozorovali súvislosť medzi týmito zmenami a takzvanými pomalými zemetraseniami. Na rozdiel od bežného zemetrasenia pri nich nedochádza k prudkému uvoľneniu energie v priebehu sekúnd. Zlom sa môže posúvať oveľa pomalšie, takže človek takýto pohyb na povrchu spravidla vôbec nepocíti.
Otázkou však zostávalo, ako môžu relatívne slabé slapové sily vôbec vyvolať merateľnú reakciu tektonického zlomu.
Rozhodovať môže správny rytmus
Nová štúdia publikovaná v časopise JGR Solid Earth prináša možné vysvetlenie. Vedci vytvorili počítačový model, pomocou ktorého simulovali správanie časti tektonického zlomu pri pravidelnom pôsobení slapových síl.
Výsledky ukázali, že dôležitú úlohu môže zohrávať rezonancia. Podobný princíp poznáme napríklad z hojdačky – aj pomerne slabé postrčenie ju dokáže rozhýbať výraznejšie, pokiaľ prichádza opakovane v správnom rytme.
Pri zlome môže nastať podobná situácia. Ak sa časový interval pôsobenia slapovej sily priblíži prirodzenému času, za ktorý zlom reaguje na zmenu napätia a trenia, aj malé pravidelné pôsobenie môže podporiť jeho posun.
Nie každý zlom zareaguje rovnako
Samotná prítomnosť Slnka a Mesiaca teda neznamená, že automaticky vznikne zemetrasenie. Výsledok závisí od vlastností konkrétneho zlomu, jeho trenia aj od intenzity a trvania pôsobiacej sily.
Pri slabom vplyve môže zlom pokračovať v pomalom a stabilnom pohybe. Ak však pôsobenie prekročí určitú hranicu a zároveň príde vo vhodnom rytme, model ukazuje možnosť výraznejšieho pošmyknutia.
To by mohlo pomôcť vysvetliť pozorovania z niektorých seizmicky aktívnych oblastí. Napríklad v juhozápadnom Japonsku či v oblasti Cascadia na severozápade Severnej Ameriky sa určité otrasy objavujú častejšie približne v 12- alebo 24-hodinových intervaloch súvisiacich so slapovým cyklom.
Zemetrasenie nemusí prísť presne pri maxime
Vedci skúmali aj to, v ktorej časti slapového cyklu sa pohyb zlomu najľahšie spustí. Ukázalo sa, že neexistuje jediná univerzálna odpoveď.
Pri niektorých vlastnostiach zlomu môže byť dôležitý okamih, keď slapové napätie dosiahne maximum. V iných prípadoch môže byť podstatnejšie obdobie, keď toto napätie rastie najrýchlejšie. Správanie môže byť za určitých podmienok aj podstatne zložitejšie.
Práve preto nemožno jednoducho tvrdiť, že konkrétna poloha Mesiaca alebo určitá fáza prílivu automaticky vyvolá zemetrasenie.
Poznatky by mohli pomôcť lepšie spoznať nebezpečné zlomy
Nový model by mohol byť užitočný aj pri skúmaní toho, čo sa odohráva na rozhraní tektonických platní. Keďže pohyb Slnka a Mesiaca a s ním súvisiace slapové sily možno veľmi presne vypočítať, vedci ich môžu porovnávať so zaznamenanou seizmickou aktivitou.
Takýmto spôsobom by mohli spätne získavať informácie napríklad o trení konkrétneho zlomu či o tom, ako ľahko sa dokáže dostať do pohybu.
Výskum sa zatiaľ týka zjednodušeného modelu jednej časti zlomu, takže jeho výsledky nemožno priamo preniesť na všetky typy zemetrasení. Lepšie pochopenie pomalých zemetrasení je však dôležité aj preto, že sa vyskytujú v aktívnych subdukčných oblastiach okolo Tichého oceánu. Práve tam môžu vznikať aj mimoriadne silné zemetrasenia schopné vyvolať ničivé cunami.
