Vedci vytvorili superľad s pevnosťou blížiacou sa betónu. Je desaťkrát pevnejší než obyčajný ľad
Stavať budovy z ľadu, ktoré by vydržali podstatne väčšie zaťaženie než bežné ľadové konštrukcie? Takáto predstava už nemusí patriť iba do sveta fantázie. Vedci totiž vyvinuli nový materiál, ktorý by v budúcnosti mohol nájsť využitie v oblastiach s extrémne nízkymi teplotami.
Výskumný tím vedený odborníkmi z Hebrejskej univerzity v Jeruzaleme vytvoril takzvaný BioPykrete. Ide o špeciálne upravený ľad, ktorý je podľa laboratórnych výsledkov desaťkrát pevnejší než obyčajný ľad a pred zlomením dokáže absorbovať až 70-krát viac energie.
Tajomstvo ukrývajú rastlinné nanokryštály
Pri výrobe nového materiálu vedci spojili ľad s nanokryštálmi celulózy, ktorá tvorí základnú stavebnú zložku rastlín.
Tieto drobné častice pomáhajú spevňovať štruktúru ľadu a obmedzovať šírenie prasklín. Výskumníci navyše použili špeciálne navrhnutú bielkovinu, ktorá zabezpečuje lepšie spojenie ľadu a celulózy.
Výsledkom je materiál, ktorý sa pri zaťažení nespráva ako obyčajný krehký ľad. Namiesto náhleho rozlomenia dokáže absorbovať viac energie a postupne sa deformovať.
Inšpirácia pochádza z druhej svetovej vojny
Myšlienka spevňovania ľadu nie je úplne nová. Britské námorníctvo počas druhej svetovej vojny skúmalo materiál nazývaný Pykrete, ktorý vznikal zmiešaním ľadu a drevnej hmoty.
Uvažovalo sa dokonca o jeho využití pri stavbe obrovskej lietadlovej lode. Projekt však napokon zastavili pre vysoké náklady a dostupnosť vhodnejších riešení.
Nový BioPykrete na tento koncept nadväzuje, no namiesto bežných drevných vlákien využíva celulózové nanokryštály a špeciálnu bielkovinu, ktorá pomáha vytvárať pevnejšie väzby medzi jednotlivými zložkami.
Mohol by pomôcť pri stavbách v Arktíde
Vedci vidia možné využitie materiálu najmä v odľahlých chladných oblastiach, napríklad v Arktíde či Antarktíde, kde je doprava tradičných stavebných materiálov komplikovaná.
Keďže BioPykrete pozostáva predovšetkým z ľadu a rastlinnej celulózy, mohol by predstavovať alternatívu s nižšou uhlíkovou stopou.
Zatiaľ však ide iba o experimentálny materiál. Výskumníci musia ešte preveriť jeho dlhodobú odolnosť, správanie pri meniacich sa podmienkach a možnosti výroby vo väčšom rozsahu.
Do budúcnosti nevylučujú ani ďalšie využitie podobných technológií, napríklad pri výrobe obalových alebo iných špeciálnych materiálov.
