Vynález, ktorý mal zrýchliť tlač – no priviedol Marka Twaina k bankrotu
Na prelome 19. a 20. storočia zažívalo vydavateľstvo novín obrovský boom. V mestách ako New York, Chicago či Londýn rástol dopyt po každodenných správach. Ľudia boli čoraz gramotnejší, mestá sa rýchlo rozrastali a výroba papiera zlacnela. Tlačiarne však čelili problému – sadzbu textu stále vykonávali ručne, čo bolo pomalé, náročné a nákladné.
Sadzači ručne vysádzali každé písmeno z kovových typov, ktoré ukladali do formy. Hotová stránka sa následne tlačila a potom sa všetky písmená museli ručne roztriediť naspäť na opätovné použitie. Tento proces bol únavný a vyžadoval si zručných pracovníkov. S rastúcim dopytom po tlačených materiáloch sa tak stal neudržateľným. A preto nastal čas na zmenu.
Nádejné riešenie menom Paige Compositor
Jednou z najambicióznejších odpovedí na túto výzvu bol vynález Paige Compositor – mechanický sadzač, ktorý mal úplne nahradiť ručnú sadzbu. Jeho tvorcom bol James W. Paige, pôvodom z New Yorku, ktorý tento nápad dostal počas práce na ropných poliach. Prvý prototyp vyrobil v Rochestri a v roku 1872 si ho nechal patentovať.
Stroj ovládal oeprátor klávesnicou, podobne ako ten písací. Keď stlačil písmeno, stroj automaticky vybral zodpovedajúci kovový typ a umiestnil ho do riadku. Po zostavení celého riadka automaticky upravil medzery, aby bol text rovnomerne zarovnaný – rovnako ako to robil ľudský sadzač, no úplne mechanicky.
Jednou z jeho najzaujímavejších vlastností bola schopnosť automaticky roztriediť použité písmená naspäť do správnych priehradok. Tento mechanizmus mal nahradiť jeden z najzdĺhavejších krokov ručnej sadzby. Na vývoji sa podieľal aj Charles E. Davis, ktorý navrhol systém pre zarovnávanie textu.
Twainova osudová investícia
Okolo roku 1880 sa s vynálezcom Paigeom zoznámil aj slávny spisovateľ Mark Twain. Fascinoval ho technický pokrok a veril, že Paige Compositor spôsobí revolúciu v tlači – podobne ako bavlníkový stroj zmenil textilný priemysel. Twain vložil do projektu postupne až 300 000 dolárov, čo by dnes predstavovalo približne 8 až 10 miliónov.
Spolu s ďalšími investormi financoval vývoj, no ten sa neustále predlžoval. Paige bol perfekcionista – keď mal byť stroj predvedený investorom, často bol rozobratý, pretože vynálezca stále niečo vylepšoval. Tieto úpravy spôsobili štvorročné meškanie. A medzitým sa na trhu bohužiaľ objavila konkurencia – linotyp.
Linotypový stroj dokázal odlievať celé riadky textu z roztaveného kovu naraz, čo bolo rýchlejšie, lacnejšie a spoľahlivejšie. V porovnaní s ním bol Paige Compositor zložitý – obsahoval viac ako 18 000 súčiastok – a vedel ho opraviť iba samotný Paige.
Krutý pád
Napriek tomu v roku 1894 dostal Paige Compositor šancu – denník Chicago Herald súhlasil s jeho testovaním na 60 dní. Výsledok bol však sklamaním. Stroj bol poruchový, písmo sa lámalo a opravy boli zložité. V rýchlom svete novinovej tlače bolo potrebné niečo jednoduchšie a spoľahlivejšie.
Keď Americká asociácia vydavateľov testovala rôzne sadzače, Paigeov stroj už ani nebol pripravený na účasť. Medzitým sa trh priklonil k linotypom, ktoré sa stali štandardom. Projekt Paige Compositor skončil fiaskom. Zhltol takmer 2 milióny dolárov od investorov. Postavili sa iba dva kusy – jeden dnes nájdete v múzeu Marka Twaina v Hartforde, druhý bol zničený počas druhej svetovej vojny.
Pre Marka Twaina bol tento projekt finančnou katastrofou – kvôli stratám musel vyhlásiť bankrot. Napriek tomu sa zachoval čestne – absolvoval niekoľkoročné prednáškové turné a intenzívne písal, aby splatil všetky dlhy, aj keď na to nemal zákonnú povinnosť.
Záver
Paige Compositor bol technicky fascinujúci, ale príliš komplikovaný. Jeho príbeh je pripomienkou toho, že aj brilantné nápady môžu stroskotať, ak nezohľadnia praktickosť a potreby trhu. A v prípade Marka Twaina ukazuje, že aj veľkí vizionári môžu padnúť – no ich odhodlanie a charakter ich môže opäť postaviť na nohy.
