Pervitín: Droga, ktorá stála v čele nacistického Nemecka počas 2. svetovej vojny
Počas druhej svetovej vojny slúžili v Sovietskom zväze a po celej Európe zdatní mladíci ozbrojených síl nacistického Nemecka v podobnom veku ako dvadsaťročný nemecký spisovateľ a nositeľ Nobelovej ceny Heinrich Böll. Počas bojov v okupovanom Poľsku napísal 9. novembra 1939 svojim rodičom do Kolína nad Rýnom:
„Je to tu ťažké a dúfam, že pochopíte, ak vám čoskoro budem môcť napísať len raz za dva až štyri dni. Dnes vám píšem hlavne preto, aby som vás požiadal o nejaký pervitín.“
O niekoľko mesiacov neskôr sa im opäť pripomenul listom, ktorý znel takto:
„Možno by ste mi mohli zaobstarať ešte nejaký pervitín, aby som mal záložnú zásobu?“
Zázrak z nacistického Nemecka?
Pervitín bol v tom čase vnímaný ako zázračná droga, ktorá umožnila pilotom, námorníkom a pechotným jednotkám podávať priam nadľudský výkon. Tí, ktorí užívali pervitín, zostávali bdelí celé dni bez odpočinku, bez pocitu hladu a necítili ani bolesť.
Dnes známy ako kryštálový pervitín alebo metamfetamín je droga s mimoriadne silným účinkom. Stimuluje nervový systém aj pri malom množstve. Zvyšuje vylučovanie dopamínu, ktorý predlžuje pocit eufórie, zlepšuje koncentráciu a odstraňuje únavu. Syntetizovaný bol už v roku 1887, pôvodne na liečbu ADHD a obezity, pretože spôsobuje aj stratu chuti do jedla.
Počas trvania druhej svetovej vojny kŕmilo nacistické Nemecko svojich vojakov veľkým množstvom alkoholu, opiátov a metamfetamínu. Na základe podnetov riaditeľa Vojenskej lekárskej akadémie a Ústavu všeobecnej a vojenskej fyziológie Otta Friedricha Rankeho verili, že vďaka stimulantom zlepšia ich sebavedomie, koncentráciu či ochotu riskovať život aj cez bolesť. Absencia spánku, hladu a smädu tiež prispela k propagácii metamfetamínu ako „zázraku“, ktorý má pomôcť Nemecku zvíťaziť nad spojencami.
Predávkovaní vojaci druhej svetovej vojny
Droga bola počas vojny dostupná vo forme malých tabletiek v tube s názvom Pervitín. Používali ju všetky zložky ozbrojených síl Wehrmachtu. Len v roku 1940, medzi aprílom a júlom, dostali členovia nemeckej armády a letectva viac ako 35 miliónov tabletiek pervitínu a jemne upravenej verzie Isofanu.
Odporúčanú dávku – jednu až dve tabletky denne – vojaci v extrémnom strese často prekračovali. Gerd Schmückle zo 7. tankovej divízie opísal účinky drogy po bojoch v okolí Žytomyru na Ukrajine v novembri 1943 takto:
„Nemohol som spať. Počas útoku som užil príliš veľa pervitínu. Všetci sme boli dlho závislí. Každý prehĺtal tabletky častejšie a vo väčších dávkach. Zdalo sa, že odstraňujú pocit nepokoja. Vkĺzol som do sveta jasnej ľahostajnosti. Nebezpečenstvo stratilo svoju ostrosť. Zdalo sa, že vlastná sila človeka rastie. Po bitke sa človek vznášal v zvláštnom stave opojenia, v ktorom hlboká potreba spánku bojovala s jasnou bdelosťou.“
Spomínaný riaditeľ Otto Ranke podľa záznamov ostal na droge natoľko závislý, že údajne dokázal pracovať 50 hodín v kuse bez potreby oddýchnuť si. Autor knihy Blitzed: Drogy v Tretej ríši, Norman Ohler, tvrdí, že inváziu do Francúzska zvládol Pervitín, a nie nemecká armáda.
Fascinujúci prípad z Fínska
Po boku Nemcov bojovali v druhej svetovej vojne aj muži z Fínska, odkiaľ pochádza aj zaujímavá správa o mimoriadne silných účinkoch Pervitínu. V marci 1944 bol fínsky vojak Aimo Koivunen pridelený k lyžiarskej hliadke v Laponsku. Na tretí deň za nepriateľskými líniami jeho skupinu napadli Sovieti. Po intenzívnej prestrelke sa im síce podarilo nepriateľov zahnať, no popoludní prišla na vojaka extrémna únava a mdloby.
Spomenul si na pervitínovú zásobu skupiny vo svojom vrecku. Kvôli nemotorným palčiakom nedokázal vybrať jedinú tabletku, tak si zobral hrsť – celkom 30 kusov. V priebehu niekoľkých minút mu prebehla telom nová vlna energie a podľa jeho slov sa cítil ako znovuzrodený. Účinky však nemali dlhé trvanie.
Predávkovanie metamfetamínom sa u Koivunena prejavilo stratou vedomia. Keď sa prebral, ocitol sa asi 100 km od jedla, munície a svojej hliadky. Stav delíria, v ktorom sa striedali vlny ospalosti a halucinácií, trval niekoľko dní. Hoci lyžoval smerom k miestu, kde veril, že sa nachádzajú stratení členovia tímu, cestou stúpil na nášľapnú mínu, ktorá mu odtrhla nohu. Napriek tomu prežil.
Týždeň ležal v priekope, takmer bez pohybu a v dvadsaťstupňových mrazoch. Keď ho našli, mal len 43 kíl a pulz 200 úderov za minútu. Prežil aj vďaka borovicovým púčikom a sibírskej sojke, ktorú sa mu podarilo chytiť a zjesť surovú. Koivunenov prípad sa stal prvým zaznamenaným predávkovaním metamfetamínom počas vojny.
Droga, ktorá viedla k najkrutejším masakrom civilistov
Postupom času si nemeckí lekári začali oveľa viac uvedomovať škodlivé účinky metamfetamínu na zdravie a správanie vojakov, ktorí boli v oveľa horšom fyzickom stave, než očakávali. Objavili sa poruchy krvného obehu, výrazný počet nehôd pilotov Luftwaffe a ojedinele aj smrť.
V niektorých prípadoch odhalili účinky Pervitínu aj extrémne agresívne správanie, ktoré vojakov premenilo na nemilosrdných vrahov – a nebáli sa uchýliť ani k násiliu voči svojim nadriadeným. Armáda preto rozhodla obmedziť masívne užívanie Pervitínu a 1. júla 1941 klasifikovala drogu ako zakázanú látku. Zákon však nezabránil zásielke, ktorá v tom istom roku obsahovala ešte ďalších desať miliónov kusov určených vojakom.
Záver
Na konci vojny Nemecko testovalo novú stimulačnú látku s označením D-IX. Tabletky s obsahom kokaínu, pervitínu a eukodalu (liek proti bolesti na báze morfia) dali vojakom silu ako „stroje“ a Hitlerovi nádej, že vojakov Wehrmachtu je možné premeniť na robotov. No skôr, ako sa „zázračný liek“ dostal do masovej výroby, Nemecko prehralo vojnu.
