Zvláštna psychologická kuriozita – šialená túžba stať sa tulákom!
Na prelome 19. a 20. storočia sa v Európe objavil zvláštny psychický jav, ktorý lekári nazvali „dromománia“ alebo „šialenstvo tulákov“. Postihnutí ľudia náhle opustili svoj domov, rodinu a prácu – a bez zjavnej príčiny sa vydali na dlhú cestu. Putovali stovky kilometrov, niekedy prešli celé krajiny, pričom po celý čas pociťovali eufóriu.
Fascinujúcú vás patológie správania človeka? Potom ste na správnom mieste. Poďte sa dozvedieť niečo viac o tejto nezvyčajnej poruche. Stretnúť sa s ňou môžeme v určitej podobe dnes. Budete prekvapení, ako to funguje. Jedno je isté – mozog je veľmi zvláštny orgán plný záhad.
Objav javu
Fenomén bol prvýkrát zaznamenaný vo Francúzsku v 80. rokoch 19. storočia. Francúzsky lekár Philippe Tissié v roku 1887 popísal prípad Jana-Alberta Dadasa, mladého muža, ktorý opakovane odchádzal z domu a objavoval sa až o stovky kilometrov ďalej – bez toho, aby si pamätal, ako sa tam dostal.
Tissié tento stav pomenoval ako „dromomania“ (z gréckeho dromos = beh, mania = šialenstvo).
Ako sa to prejavovalo?
Najtypickejšia bola náhla a neodolateľná túžba odísť z domu, s čím sa spájalo nadmerné míňanie peňazí, obetovanie práce či partnera. Následne sa ľudia vydávali na dlhé púte bez cieľa, čo bolo častokrát spojené so stratou identity alebo pamäti – po tom, čo ich našli, si nevedeli na nič spomenúť. Postihnutí však uvádzali, že pri cestovaní sa cítili najviac nažive a pri návrate domov opäť premýšľali nad ďalšou cestou.
Dromománia bola v minulosti považovaná za psychiatrickú diagnózu a spájala sa s hystériou alebo disociatívnymi stavmi.
Reakcie spoločnosti
V 19. storočí sa tento jav dostal aj na súdy. Postihnutí sa totiž neraz dopúšťali drobných krádeží či dezertovali z armády, pretože ich zlákal odchod. Sudcovia a psychiatri riešili, či sú títo ľudia zodpovední za svoje činy.
Kam sa podelo šialenstvo tuláka?
Dnes sa dromománia už takmer nevyskytuje – alebo je interpretovaná inak, napríklad ako – disociatívna porucha (psychiatrický stav, keď človek odíde a zabudne na svoj predchádzajúci život), alebo ako súčasť psychických porúch identity či úzkostných porúch.
Moderná medicína teda fenomén „rozložila“ do viacerých diagnóz, no v 19. storočí šokoval verejnosť a stal sa symbolom „nepochopiteľných šialenstiev moderného veku“.
Šialenstvo spojené s neodolateľnou túžbou vydať sa na cesty je kuriózny príklad toho, ako sa ľudská psychika môže prejaviť zvláštnym spôsobom. Zatiaľ čo dnes sa o tom hovorí ako o forme disociatívnej poruchy, v 19. storočí to pôsobilo ako nepochopiteľná epidémia – ľudia, ktorí sa bez dôvodu zdvihli a odišli, akoby ich niečo neviditeľné hnalo dopredu.
