Tibor Pápay a koniec jednej éry slovenského podsvetia

Keď sa povie Dunajská Streda deväťdesiatych rokov, asi len málokto na Slovensku si predstaví iba pokojné provinčné mestečko s termálnym kúpaliskom a futbalovým štadiónom. V skutočnosti to totiž bola bašta jedného z najbrutálnejších gangov slovenského podsvetia.

Pápayovci, mafia, ktorá v meste vládla tvrdou rukou ako kedysi feudálni páni, vyberala výpalné, obchodovala s pašovaným tovarom, čachrovala s vratkami DPH, vraždila… so svojou skupinou šírili strach a hrôzu po celom juhu krajiny. V jej strede stál Tibor Pápay. Muž, ktorému prischla nevinná prezývka „Papa Joe“. A keď sa na ulici spomenulo ich meno, ľudia sa radšej pozerali iným smerom.

Zrodenie gangu – Tibor Pápay, z vojaka mafie sa stáva boss

Tibor Pápay nikdy nebol typický gangster ako z obľúbených mafiánskych filmov. Ani žiaden „charizmatický diplomat“ ako sa radi prezentovali napríklad niektorí bossovia v Bratislave. Bol brutálny, priamočiary a bez zábran. Jeho metódy zastrašovania patrili k tým najkrvavejším. No a jeho cesta na „vrchol potravinového rebríčka“ mafie v Dunajskej Strede bola takisto celkom priama…

Tibora vďaka povestnej Havlovej amnestii v roku 1990 prepustili z väzenia a jeho cesta smerovala domov, do Dunajskej Stredy, kde sa okamžite pridal do formujúcej sa zločineckej skupiny, na ktorej čele vtedy stáli boss Milan Sípos a mafiánsky ekonóm Tomáš Vida.

Pápay začínal od najnižšej priečky hierarchie gangu, kde sa mu ušla tá najšpinavšia robota. Pre svojich dokázal brutálne zlikvidovať celú „stajňu bielych koní“, ktorí vystupovali v podvodných jednaniach mafiánskej skupiny. A nebolo ich málo, z povrchu zemského takto údajne zmizlo minimálne 113 ľudí.

Pápay si to podľa svedkov užíval a aj vďaka tomu dokázal posilňovať svoju pozíciu v gangu. O tri roky neskôr sa so svojimi stúpencami čoraz viac odkláňa od Síposa, až ho nakoniec donúti utiecť do Maďarska. Tibor Pápay sa stáva pánom Žitného ostrova.

Vzostup impéria – svoju moc budovali brutalitou

Pápayovci nešetrili nikoho, čo na vlastnej koži vtedy zažili takmer všetci majitelia podnikov na juhu Slovenska, ktorí im platili „za ochranu“. Na ich konte pribúdali bitky, zastrašovanie, poplašné prepadovky, ale aj realizované vraždy konkurentov. Ich metódy boli surové, rýchle a hlavne efektívne. V takom prostredí sa k moci dostane len ten, kto sa nebojí použiť násilie, a Pápay s tým nemal najmenší problém.

Pápayovci začínali ako mafiánska skupina, ktorá na „svojom území“ kontrolovala hazard a výherné automaty, pod palcom mali ale aj výpalníctvo a pašovanie cigariet a narkotík. Veľké peniaze tiež vynášala ekonomická trestná činnosť ako karuselové podvody s vratkami DPH, či falošnými faktúrami na biele kone…

V meste sa nenašiel podnikateľ, ktorý by sa im dokázal vzoprieť. Ako na to obdobie spomínajú miestni: „Kto nechcel platiť, skončil zle“. Na druhú stranu však viacerí k tomu ešte dodali: „Bolo to zlé, ale aspoň bol poriadok.“ Pod Pápayovou ochranou totiž zavládol zvláštny pokoj. Rivalita v „domácej kuchyni“ bola potlačená, mesto malo iba jedného pána.

Právo prvej noci

Jednou z najšokujúcejších praktík bola ich do očí bijúca arogancia voči miestnym obyvateľom. Podľa neoverených fám, ktoré svojho času kolovali medzi ľuďmi, si tu Pápayovci dokonca uplatňovali „ius primae noctis“, čiže právo prvej noci, rovnako ako nejakí stredovekí feudáli na svojom panstve. Či to bolo reálne, alebo sa to rozšírilo z úmyslom vyvolať strach, ľudia tomu naozaj verili. A báli sa.

„Jedni sa členov gangu báli, druhí boli na ich výplatnej listine a všetci sa tvárili, že sa vlastne nič zlé nedeje. A pritom každý mal ich výčiny denne na očiach.“ Milan Žitný, bývalý novinár a bezpečnostný expert (zdroj)

Spojenectvá naprieč celým Slovenskom

Pápayovci potom až do svojho neblahého konca zažívali relatívne pokojné časy, k čomu prispela spolupráca s inými skupinami podsvetia na Slovensku. Dobré vzťahy mali so sýkorovcami v Bratislave a tiež s černákovcami. Miki dokonca Tibora Pápaya pozval na svoju oslavu narodenín v Banskej Bystrici. Spoločne si tiež užívali honosnú dovolenku na Kanárskych ostrovoch.

Papay a Černák, fotnána v pozadí — Canva / ZaujimavySvet

Ale hlavne – zbavil ho najväčšieho konkurenta Milana Siposa, ktorý nič netušiaci vletel do nastraženej pasce. V marci 1997 ho spolu so šoférom zastrelil Černák v sídle svojej firmy Security 3. Pred očami samotného Tibora Pápaya. Kým ich telá zakopávali v Tajove, Pápay, Černák a Csémi, ktorý Siposa na stretnutie vylákal, popíjali na oslavu šampanské. Podľa očitých svedkov Pápay pri tom predniesol:

„Takto skončí každý, kto bude mať problém so mnou. Miki, som ti večným dlžníkom, nikdy ti to nezabudnem“. (zdroj)

Tibora Pápaya to síce stálo 5 miliónov korún v hotovosti, ale konkurencia mala byť takto nadobro odstránená. Smola. Uniknúť sa totiž podarilo Siposovej pravej ruke Ľudovítovi „Lajosovi“ Sátorovi, ktorý tam mal ísť pôvodne s ním a svojho šéfa dokonca od tejto cesty odhováral. A práve táto súhra náhod spečatila osud gangu Pápayovcov. Sátor v exile prevzal po Siposovi velenie dunajskostredských utečencov a Pápayovi prisahal pomstu. Tá takmer na chlp presne prišla o dva roky neskôr.

Bar Fontána: noc, ktorá všetko zmenila

Je štvrtok večer 25. marca 1999. V dunajskostredskom bare Fontána v separé na poschodí sedí skoro celý klan Pápayovcov, popíjajú, hrajú karty, plánujú ďalšie obchody. Ešte netušia, že to bude ich posledný deň v živote. Do baru vchádzajú traja falošní kukláči so samopalmi v rukách.

Zaznel výkrik: „Všetci k zemi! Toto je policajná akcia“ a v priebehu niekoľkých minút sa rozpútalo peklo. Strieľali bez milosti. Na zemi ostalo ležať desať tiel. Deviati, vrátane Tibora Pápaya, zomreli na mieste, desiaty po prevoze do nemocnice.

Ako pre Noviny JOJ zaspomínal jeden zo svedkov tragédie:

„Bol to hrôzostrašný pohľad. Najhoršie ale bolo, že ich nechali ležať pred Fontánou“.

Bola to exekúcia vo veľkom štýle. Profesionálna, presná, šokujúca. Tento hrôzostrašný incident otriasol celým štátom a znamenal koniec jednej mafiánskej kapitoly. Masaker vo Fontáne sa zapísal do dejín ako najväčšia mafiánska vražda v postsocialistickej strednej Európe. Slovensko sa ráno zobudilo do reality s vedomím, že ani tí najvplyvnejší bossovia nie sú nesmrteľní.

Kto za tým stál?

Podľa vyšetrovateľov bol údajným objednávateľom Ľudovít Sátor, ktorý fyzickú likvidáciu Pápayovcov dohodol s bratmi Raiszovcami a Arpádom Szamaránskym. Právoplatne odsúdený však nestihol byť ani jeden z nich. Szilárda a Csabu Raiszovcov našli zakopaných na pozemku spustnutého areálu družstva v dunajskostredskej Čófte.

Arpád Szamaránszky zomrel pri autonehode a mŕtvy je údajne aj boss Sátor, k vražde ktorého sa priznal Lehel Horváth – „hrobár“ gangu z Dunajskej Stredy. Prečo len údajne? Nuž preto, lebo Horváth neskôr svoju výpoveď odvolal a pravdou tiež je, že Sátorovo telo sa doteraz nenašlo. K násilnej smrti Sátora sa zase ale naopak prikláňa Dávid Barak, investigatívny novinár a autor kníh o dunajskostredskej mafii:

„Je pravda, že jeho telo zatiaľ nenašli, ale ak by Lajos Sátor žil, jeho priatelia a kumpáni by už boli zavraždení,“. (zdroj)

Po masakre je z Dunajskej Stredy chvíľu mesto duchov

Smrť Pápayovcov mala byť varovaním. Dunajská Streda sa tak na chvíľu stala mestom duchov. Ľudia, ktorí sa roky báli prehovoriť, teraz videli, že aj všemocná mafia môže padnúť na kolená. No na druhej strane, táto hromadná poprava onedlho priniesla ďalší kolotoč pomsty.

Niektorí zostávajúci členovia gangu sa totiž snažili obnoviť moc, aby následne nato skončili násilnou smrťou. Do mesta sa totiž exilu spoza maďarských hraníc vrátili ex-siposovci, teraz už pod vedením Lajosa Sátora.

Vojtech „Béla“ Écsi, jeden z mužov, ktorý šťastnou náhodou prežil masaker vo Fontáne – podnik opustil len pár minút predtým, bol o štyri roky neskôr uškrtený samotným Sátorom a jeho poskokom Andrejom Reiszom. Kliatba klanu Pápayovcov akoby stále zostávala neprelomená…

Epilóg

Masaker vo Fontáne symbolicky ukončil jednu éru. Smrť Pápayovcov sa stala mementom, že ani tí najmocnejší nie sú nesmrteľní. Dunajská Streda sa po rokoch teroru napokon svojho „vládcu“ zbavila. Hoci po ňom nastúpil niekto iný, ale to už je iný príbeh…

Odkaz Pápayovcov však len tak nezmizol bez ozveny. Ich príbeh sa stal temným mementom slovenských 90. rokov, keď mafia prerástla štát a diktovala pravidlá. A v mysliach mnohých podnikateľov a obyčajných ľudí zostali už „len“ trpké spomienky na roky strachu.

Zdroje: