„Vyrastala som v dome hrôzy.“ Mladá žena prežila týranie, hlad aj násilie a dnes prehovorila, aby ochránila iné deti!
Príbeh 27-ročnej Aleny Šelepskej patrí k tým, na ktoré sa len ťažko zabúda. Ako dieťa vyrastala so štyrmi súrodencami v rodine závislej od alkoholu a drog, kde bol hlad, zanedbávanie aj strach každodennou realitou. Keď sa napokon dostala do detského domova, verila, že utrpenie sa skončilo. Namiesto toho ju však podľa jej slov čakalo ďalšie obdobie týrania v pestúnskej rodine. O svojich skúsenostiach dnes otvorene hovorí, aby upozornila na osudy detí, ktoré stále trpia za zatvorenými dverami.
Detstvo bez bezpečia
Alena opisuje, že s rodičmi závislými od drog a alkoholu zažívala extrémne zanedbávanie. So súrodencami bývali zamykaní v byte, často hladovali a boli vystavení nebezpečným situáciám. Spomína aj na to, že dospelí pod vplyvom omamných látok prichádzali do bytu a deti sa cítili neustále ohrozené. Podľa jej slov si dodnes kladie otázku, prečo si okolie nevšimlo, čo sa deje.
Ani pestúnska rodina nepriniesla vytúžený pokoj
Po odobratí z biologickej rodiny sa deti dostali do pestúnskej starostlivosti. Namiesto bezpečia však podľa Aleny zažívali fyzické tresty a dlhodobé násilie. Tvrdí, že pestúni si vyrábali drevené pomôcky, ktorými ich bili, a strach sa stal opäť súčasťou ich každodenného života. Práve z tohto obdobia pochádza aj jej emotívny výrok, že v detstve cítila voči pestúnovi obrovský hnev.
Pamätá si na jednu noc, keď mala asi desať rokov. Z kuchyne zobrala vidličku a chcela mu ublížiť. Nevedela však, ako sa to robí.
Niektoré spomienky sa vracajú až po rokoch
Mladá žena priznáva, že na časť detstva si dlho nedokázala spomenúť. Niektoré traumatické udalosti si podľa nej mozog vytlačil z pamäti a vybavujú sa jej až postupne, často prostredníctvom rozhovorov so súrodencami alebo vo snoch. Odborníci pritom upozorňujú, že podobná reakcia môže byť pri ťažkých traumách prirodzeným obranným mechanizmom.
O svojom príbehu hovorí z jasného dôvodu
Alena sa rozhodla prehovoriť verejne najmä preto, aby ľudia neprehliadali utrpenie detí vo svojom okolí. Verí, že ak si spoločnosť bude viac všímať varovné signály a nebude zatvárať oči pred podozreniami z týrania či zanedbávania, môže pomôcť zachrániť ďalšie detské životy.
Týranie detí býva často skryté
Príbehy ako ten Alenin pripomínajú, že násilie na deťoch sa nemusí odohrávať len v biologických rodinách. Môže sa objaviť aj v prostredí, ktoré má deťom poskytovať bezpečie. Odborníci preto zdôrazňujú význam dôslednej kontroly, včasného odhalenia problémov a dostupnej psychologickej pomoci pre obete.
Dnes chce pomáhať iným
Napriek mimoriadne ťažkému detstvu sa Alena snaží vybudovať nový život. Hoci priznáva, že následky traumy si nesie dodnes, verí, že otvorené rozprávanie o vlastných skúsenostiach môže dodať odvahu ďalším obetiam násilia vyhľadať pomoc a zároveň upozorniť verejnosť, že za zatvorenými dverami sa môžu odohrávať príbehy, ktoré si okolie často vôbec nevšimne.
