Zaujímavosti ku káve, ktoré ti rozšíria obzory #2374 – dodnes nevieme, kto vynašiel hot dog, a roztomilé jazvečíky sú v skutočnosti vášniví lovci
Niektoré predmety, jedlá či zvieratá, ktoré dnes považujeme za úplne bežné, majú za sebou prekvapivú históriu. Prvý robotický vysávač napríklad dostal meno po dávno vyhynutom živočíchovi, zatiaľ čo o skutočný pôvod hot dogu sa dodnes vedú spory. Jazvečík zase napriek svojmu milému vzhľadu zostáva psom so silným loveckým inštinktom. Pozrieme sa aj na to, ako vzniká cukor z cukrovej trstiny a prečo má pohár na martini práve svoj charakteristický tvar.
Fakt č. 1: Prvý robotický vysávač
Robotické vysávače dnes nájdeme v množstve domácností, no ich začiatky siahajú do 90. rokov minulého storočia. Za prvý robotický vysávač na svete sa považuje Electrolux Trilobite, ktorý bol predstavený v roku 1997 v televíznej relácii BBC Tomorrow’s World.
Jeho názov nebol vybraný náhodne. Trilobity boli dávno vyhynuté morské článkonožce, ktoré sa pohybovali po morskom dne a hľadali potravu. Podobnosť s robotom pohybujúcim sa po podlahe a zbierajúcim nečistoty bola natoľko výstižná, že nový vysávač dostal meno práve po nich.
Na svoju dobu išlo o pomerne pokročilé zariadenie. Trilobite používal ultrazvukové senzory, pomocou ktorých sa orientoval v priestore a vyhýbal sa prekážkam. Dokázal upozorniť majiteľa, keď mal plnú nádobu na nečistoty, a keď potreboval doplniť energiu, vedel nájsť svoju nabíjaciu stanicu a pripojiť sa k nej.
Jeho navigácia však mala aj nevýhodu. Vysávač bol navrhnutý tak, aby si od predmetov udržiaval približne 2,5 centimetra odstup, vďaka čomu do nich nenarážal. Zároveň to však znamenalo, že nedokázal dôkladne vyčistiť priestor tesne okolo nábytku a ďalších prekážok. Prvý robotický vysávač bol teda na svoju dobu pôsobivý, no k dnešnej presnosti mal ešte ďaleko.
Fakt č. 2: Hot dog
Hot dog patrí medzi najznámejšie rýchle jedlá, no odpoveď na jednoduchú otázku, kto ho vlastne vynašiel, nie je vôbec jednoznačná. Jeho základom je klobása či párok, teda potravina s históriou siahajúcou hlboko do minulosti. Klobásy sa spomínajú už v Homérovej Odysei a pripravovať ich mal aj kuchár rímskeho cisára Nera menom Gaius.
Oveľa nejasnejšie je, kto ako prvý prišiel s myšlienkou vložiť takúto mäsovú pochúťku do pečiva a vytvoriť predchodcu dnešného hot dogu. Existuje totiž niekoľko navzájom si konkurujúcich príbehov.
Jedna verzia spája hot dog s Viedňou a dvoma rakúsko-uhorskými prisťahovalcami Emilom Reichelom a Samom Ladanym. Keď sa neskôr presťahovali do Chicaga, mali si recept priniesť so sebou a hot dogy predávať na svetovej výstave v roku 1893. Neskôr založili aj spoločnosť zaoberajúcu sa výrobou hovädzieho mäsa.
Nemecký Frankfurt však tvrdí, že hot dog vznikol práve tam, a jeho počiatky datuje už do roku 1487. Ďalší príbeh pripisuje jeho vznik mäsiarovi Johannovi Georghehnerovi z nemeckého Coburgu, ktorý ho mal vytvoriť koncom 17. storočia a následne predstaviť vo Frankfurte. Jednoznačný víťaz tohto historického sporu teda neexistuje a presný pôvod hot dogu zostáva nejasný.
Fakt č. 3: Jazvečíky
Krátke nohy, dlhé telo a nevinný pohľad môžu pôsobiť klamlivo. Jazvečíky boli vyšľachtené ako lovecké psy a ich pôvodné využitie dodnes výrazne ovplyvňuje ich správanie. Patria medzi duriče a farbiare využívajúce pri práci predovšetkým svoj mimoriadne dôležitý čuch.
Pri love dokázali prehľadávať rozsiahle územia a vyhľadávať jazvece, králiky a ďalšiu drobnú zver. Aj dnešný domáci jazvečík preto môže veľmi intenzívne reagovať na malé, rýchlo sa pohybujúce zviera. Chlpatý tvor, ktorý pred ním začne utekať, môže ľahko prebudiť jeho prirodzený lovecký pud.
Niektoré jazvečíky sa dokážu naučiť pokojne žiť s mačkou alebo iným domácim zvieraťom, no zvieratá vonku môžu stále vnímať ako korisť, ktorú treba prenasledovať. Preto je pri nich dôležité venovať pozornosť privolaniu a kontrole psa najmä v prostredí, kde sa pohybujú malé zvieratá.
Ich lovecký inštinkt možno využiť aj pri hrách. Jazvečíkom vyhovujú aktivity, pri ktorých môžu čuchom hľadať potravu alebo maškrty, a zaujímavé sú pre ne aj hry napodobňujúce prenasledovanie koristi.
Jazvečíky sú zároveň inteligentné, ale svojhlavé psy. Výcvik je určite možný, vyžaduje si však trpezlivosť a dôslednosť. Dôležité je nájsť motiváciu, ktorá na konkrétneho psa funguje – často ide práve o jedlo alebo obľúbenú hračku. Ich roztomilý vzhľad teda nemení nič na tom, že ide o psy, ktoré potrebujú jasné pravidlá, pohyb, zamestnanie a výcvik.
Fakt č. 4: Cukor
Cukor z cukrovej trstiny začína svoju cestu už počas fotosyntézy v listoch rastliny. Vytvorené cukry sa následne ukladajú vo forme sladkej šťavy v jej stonkách. Po zbere sa trstina spracuje, šťava sa z nej vytlačí a následne sa čistí, filtruje a kryštalizuje, až vznikne surový cukor.
Možno prekvapí, že cukrová trstina patrí do čeľade lipnicovitých, rovnako ako napríklad pšenica, kukurica, ryža či cirok. Samotné cukry sú sacharidy a pre organizmus predstavujú zdroj energie. Medzi jednoduché cukry patria napríklad glukóza, fruktóza a galaktóza, zatiaľ čo sacharóza, laktóza či maltóza sú tvorené spojením dvoch jednoduchých cukrov.
História využívania cukrovej trstiny siaha tisíce rokov do minulosti. Jedny z najstarších zmienok sa nachádzajú v čínskych rukopisoch z 8. storočia pred naším letopočtom, pričom jej využívanie sa spájalo s Indiou. Medzi 6. a 4. storočím pred naším letopočtom sa s ňou stretli aj Peržania a Gréci, ktorí ju opisovali ako rastlinu produkujúcu „med bez včiel“.
Samotná rastlina je pomerne mohutná. Vytvára stonky vysoké približne 2 až 6 metrov, ktoré môžu mať priemer až 5 centimetrov. V ich vlhkej vnútornej dužine sa nachádza približne 15 až 20 % sacharózy.
Cukrová trstina sa zbiera v čase, keď je koncentrácia cukru najvyššia, tesne pred kvitnutím. Rozmnožuje sa pomocou odrezkov zasadených do pôdy a jedna výsadba môže poslúžiť na viacero po sebe nasledujúcich zberov.
Fakt č. 5: Martini
Charakteristický pohár na martini s dlhou tenkou stopkou a širokou kužeľovitou čašou dnes k tomuto kokteilu neodmysliteľne patrí. Martini sa však v takýchto pohároch nepodávalo odjakživa. V začiatkoch kokteilovej kultúry sa nápoje podávali aj v pohároch na šampanské.
Zmena prišla počas obdobia Art Deco, keď sa do dizajnu premietali výrazné geometrické línie a nápadné proporcie. Kokteilové poháre dostali ostrejší a dramatickejší tvar a práve tento dizajn sa postupne začal spájať s martini.
Jeho podoba však nemá iba estetický význam. Dlhá a tenká stopka umožňuje držať pohár bez toho, aby ruka zbytočne ohrievala studený nápoj. Široká horná časť zase poskytuje väčší priestor na vnímanie jeho arómy a chuti.
Kužeľovitá čaša má objem približne 240 mililitrov a elegantne prezentuje kokteil podávaný bez ľadu. Klasický pohár na martini tak spája dizajn s praktickou funkciou, hoci dnes niektorí barmani a domáci nadšenci uprednostňujú aj zaoblený pohár typu coupe.
Ak chcete vedieť viac, prečítajte si predošlú časť!
Zdroj1 Zdroj2 Zdroj3 Zdroj4 Zdroj5
