Zaujímavosti ku káve, ktoré ti rozšíria obzory #2415 – Socha slobody bola darom od Francúzska a vianočná ruža pochádza z Mexika

Zdroj: Canva

Vedeli ste, že názov obľúbenej jablkovej štrúdle pochádza zo slova označujúceho vír alebo že Socha slobody nemala vždy svoju charakteristickú zelenú farbu? V dnešných zaujímavostiach sa pozrieme aj na vianočnú ružu, ktorá pochádza zo Strednej Ameriky a s Vianocami sa spája vďaka mexickej legende. Dozviete sa tiež, prečo ľudia v minulosti raňajkovali oveľa neskôr než dnes a koľko rôznych druhov klobás sa vyrába v Nemecku.

Fakt č. 1: Jablková štrúdľa 

Jablková štrúdľa patrí medzi tradičné sladké pečivo, ktoré si získalo obľubu v mnohých európskych krajinách. Hoci sa spája predovšetkým s Viedňou a rakúskou kuchyňou, dobre ju poznajú aj obyvatelia Slovenska, Česka či Maďarska.

Tento dezert je rozšírený aj vo Švajčiarsku, Bavorsku, severnom Taliansku, Slovinsku, Chorvátsku či Bosne a Hercegovine. Obľúbený je najmä v krajinách, ktoré boli v minulosti súčasťou Rakúsko-Uhorska.

Zaujímavý je aj samotný názov štrúdľa. Pochádza z nemeckého slova Strudel, ktorého korene siahajú do strednej hornej nemčiny a ktoré označuje vír alebo vírenie.

Jablková štrúdľa má pritom v rôznych európskych jazykoch odlišné pomenovania. V nemčine sa nazýva Apfelstrudel, v taliančine strudel di mele a v poľštine strudel jabłkowy.

V češtine je známa ako jablečný štrúdl, zatiaľ čo v maďarčine sa používa označenie almásrétes. Slovinci ju poznajú pod názvom jabolčni zavitek.

Rozmanité pomenovania tohto dezertu ukazujú, ako hlboko sa jablková štrúdľa zakorenila v kulinárskych tradíciách viacerých európskych národov. Napriek rozdielnym názvom zostáva jedným z najznámejších sladkých jedál stredoeurópskej kuchyne.

Fakt č. 2: Socha slobody 

Socha slobody patrí medzi najznámejšie symboly Spojených štátov amerických. Málokto však vie, že jej charakteristická modrozelená farba nie je pôvodná a že vznikla až postupne po jej umiestnení v newyorskom prístave.

Myšlienka darovať Spojeným štátom monumentálnu sochu vznikla v roku 1865. Francúzsky aktivista proti otroctvu Édouard de Laboulaye vtedy navrhol vytvoriť dar, ktorý by pripomínal sté výročie americkej nezávislosti a priateľstvo medzi Francúzskom a Spojenými štátmi.

Jeho priateľ, sochár Frédéric Auguste Bartholdi, začal túto predstavu realizovať v roku 1870. Výsledkom bola monumentálna socha zobrazujúca rímsku bohyňu slobody Libertas.

V júni 1885 dorazila do New Yorku socha s hmotnosťou približne 225 ton. Jej celková výška vrátane podstavca dosahuje približne 93 metrov.

Socha nesie oficiálny názov Liberty Enlightening the World, teda Sloboda osvetľujúca svet. Symbolizovala tiež myšlienky slobody, ktoré sa francúzsky panovník Napoleon III. snažil počas svojej vlády potláčať.

V roku 1886 sa na ostrove Bedloe Island začalo jej zostavovanie, pričom významnú súčasť konštrukcie tvorila železná kostra navrhnutá Alexandrom-Gustavom Eiffelom.

Sochu slávnostne odhalili 28. októbra 1886. V ruke drží tabuľu s dátumom 4. júla 1776, ktorý pripomína prijatie americkej Deklarácie nezávislosti.

Pri svojom odhalení mala socha medenohnedý vzhľad. Počas približne prvých 25 rokov v newyorskom prístave sa však na jej medenom povrchu vytvorila charakteristická modrozelená patina.

Socha slobody sa dodnes spája s priateľstvom medzi Francúzskom a Spojenými štátmi a býva označovaná aj za najväčší vianočný dar v histórii.

Fakt č. 3: Vianočná ruža 

Vianočná ruža patrí medzi obľúbené rastliny, ktoré počas sviatkov zdobia domácnosti. Jej pôvod však siaha do Strednej Ameriky, predovšetkým do južného Mexika, kde rastie prirodzene v tropickom prostredí.

Zaujímavosťou je, že vo svojej domovine môže dorásť až do výšky približne 4,5 metra. Rastlina, ktorú poznáme ako vianočnú dekoráciu, tak môže v prírodných podmienkach dosahovať oveľa väčšie rozmery.

S jej spojením s Vianocami sa spája aj mexická legenda. Podľa nej nemalo jedno malé dievča dostatok peňazí na dar, ktorý by mohlo priniesť počas štedrovečernej bohoslužby.

Rozhodlo sa preto nazbierať obyčajné rastliny rastúce pri ceste a vytvoriť z nich jednoduchú kyticu. Keď ju položilo na kostolný oltár, rastliny sa podľa legendy premenili na nádherné červené kvety.

Táto legenda pomohla vytvoriť spojenie medzi vianočnou ružou a sviatočným obdobím.

Významnú úlohu pri jej rozšírení v Spojených štátoch zohrala rodina Eckeovcov. Išlo o nemeckých prisťahovalcov, ktorí sa začiatkom 20. storočia presťahovali do Los Angeles a začali tieto rastliny predávať.

Paul Ecke starší začal v 20. rokoch minulého storočia pestovať vianočné ruže ako rezané kvety v Hollywoode a Beverly Hills. V tom období ešte neboli bežnou komerčne pestovanou rastlinou v Spojených štátoch.

Zásadná zmena nastala v 60. rokoch, keď jeho syn Paul Ecke mladší začal vianočné ruže propagovať ako črepníkové rastliny určené na sviatočnú výzdobu.

Práve vďaka úsiliu tejto rodiny sa vianočná ruža postupne stala jedným zo známych symbolov Vianoc v amerických domácnostiach.

Fakt č. 4: Raňajky

Raňajky dnes považujeme za jedlo, ktorým začíname deň krátko po prebudení. V minulosti však nebolo samozrejmosťou, že ľudia jedli hneď ráno.

Na začiatku 13. storočia sa raňajky často podávali až po rannej omši, približne o 10.30 hodine. Ich načasovanie tak bolo výrazne odlišné od dnešných zvyklostí.

Zmena nastala najmä v 16. storočí, keď sa postupne rozvíjal systém zamestnania a pravidelného pracovného režimu. Ľudia potrebovali jesť ešte pred odchodom do práce, a preto sa raňajky začali presúvať do skorších ranných hodín.

Zaujímavú históriu majú aj palacinky, ktoré ľudia pripravovali už v praveku. Analýzy nástrojov z doby kamennej naznačujú, že jedlá podobné palacinkám sa konzumovali už pred tisíckami rokov.

Tieto pokrmy sa objavovali v rôznych kultúrach a neboli určené výhradne na raňajky. Ich história je teda oveľa staršia než dnešné predstavy o typickom rannom jedle.

K raňajkám sa dnes často spája aj pomarančový džús. Jeho popularita začala výraznejšie rásť vďaka propagácii zdravotných prínosov, najmä po vážnych epidémiách chrípky.

Dôležitú úlohu zohral aj rozvoj pasterizácie džúsov na začiatku 20. storočia. Tá umožnila rozšírenie konzervovaných ovocných štiav, ktoré sa postupne stali obľúbenou súčasťou ranného jedálnička.

Fakt č. 5: Nemecko

Nemecká kuchyňa je známa viacerými tradičnými jedlami vrátane kyslej kapusty či praclíkov. Jednou z jej najvýraznejších súčastí sú však klobásy, ktorých sa v krajine vyrába približne 1 200 rôznych druhov.

História nemeckých klobás siaha až do stredoveku, keď bolo potrebné nájsť spôsob, ako uchovávať mäso a zabezpečiť, aby zostalo dlhšie vhodné na konzumáciu.

Jedným z riešení bolo spracovanie mäsa so soľou a koreninami. Takto pripravená zmes sa plnila do obalov a následne sa údila, čo pomáhalo predĺžiť jej trvanlivosť.

Postupom času vzniklo v jednotlivých nemeckých regiónoch množstvo vlastných receptúr a spôsobov prípravy.Klobásy sa tak začali odlišovať použitými koreninami, výrobnými postupmi aj miestnymi tradíciami.

Medzi najznámejšie druhy patria napríklad Bratwurst, Bockwurst či Weisswurst. Obľúbený je aj Currywurst, zatiaľ čo Frankfurter Würstchen pripomína párky používané pri príprave hotdogov.

Rozmanitosť nemeckých klobás ukazuje, ako sa pôvodne praktický spôsob konzervovania mäsa postupne premenil na významnú súčasť národnej gastronómie.

Ak chcete vedieť viac, prečítajte si predošlú časť!

Zdroj1 Zdroj2 Zdroj3 Zdroj4 Zdroj5 

Vybrané pre vás:

Odoberať
Upozorniť na
Meno alebo prezývka
Nie je povinný
Pre správne fungovanie komentárov spracúvame cookies, prezývky a e-maily používateľov
0 Komentáre
Najhodnotnejšie
Najnovšie Najstaršie