Anatomické divadlá: alebo ako sa študenti na vlastné oči učili o detailoch hnijúceho tela
Už staroveký svet skúmal anatómiu ľudského tela pitvaním jeho častí. Celé generácie chirurgov sa učili tomuto remeslu jednoducho tak, že sledovali operácie ľudí a precvičovali si špecifické zručnosti pri šití zvierat. Štandardnou praxou na lekárskych fakultách sa tak stali tzv. anatomické divadlá – kedy študenti stáli len niekoľko metrov od operačného stola.
Od vyhliadkových plošín po moderné obrazovky
Mnohé univerzity z obdobia renesancie mali na tento účel vybudované špeciálne, stupňujúce sa galérie, uprostred ktorých stál stôl a chirurgovia. Sedadlá okolo sa zvyšovali nad sebou, s výhodnou pozíciou pre pozorovateľov. Škótsky chirurg Robert Liston bol taký nadšený zo svojej novej úlohy, že krvavý skalpel hrýzol medzi zubami, len aby si uvoľnil ruky. Je preto iróniou, že patril medzi prvých, ktorí hlboko presadzovali dodržiavanie hygieny na operačnej sále.
Prvé anatomické divadlá vznikli v 15. storočí v Taliansku – uspokojili tak rastúce nároky na výučbu medicíny. Tlač ich v roku 1493 popísala takto:
„Dočasné divadlo by malo byť zriadené na veľkom a dobre vetranom mieste so sedadlami okolo neho a takej veľkosti, aby sa do neho zmestil určitý počet divákov, aby dav nerušil disekcie. Mali by to byť kvalifikovaní muži, ktorí vykonali niekoľko pitiev. Miesta na sedenie musia byť pridelené v poradí podľa hodnosti. Potom musí existovať jeden Praefectus, ktorý bude na všetko dohliadať a dosadzovať ľudí na ich miesta. Musia existovať stráže, ktoré zadržiavajú dychtivú verejnosť, keď vstupuje do vnútra. Mali by byť vybraní dvaja spoľahliví správcovia, ktorí uskutočnia potrebné platby z vyzbieraných peňazí.“
Napriek tomu sa pitvalo len zriedka, keďže túto prax dôsledne regulovala cirkev. Už v období Svätej rímskej ríše však platilo, že každý, kto sa chcel stať lekárom, sa musel zúčastniť pitvy. Kvôli nedostatku tiel sa preto začali rozmáhať nekalé praktiky ako vykrádanie hrobov, či dokonca vraždy.
Dočasné stavby pre ranú anatómiu
Anatomické divadlá sa najskôr stavali mimo areálu univerzity. Prvé z nich nájdeme v talianskej Padove a pochádza z roku 1594 – čo bol v tom čase jeden z najdôležitejších úspechov lekárskej vedy. Postavilo základy pre lekárske štúdie, ktoré mohlo sledovať približne 250 divákov v šiestich galériách. Pozorovatelia museli celú dobu stáť a sledovať pitvy, zvyčajne buď popravených zločincov, alebo mŕtvych pacientov z nemocníc.
Celková pitva sa niekedy natiahla aj na dva týždne. Počas prestávok hrala divákom kapela a celý priestor bol posiaty voňavými sviečkami, ktoré mali prekryť zápach. Aby sa oddialila hniloba, pitvy sa často vykonávali počas chladnejších mesiacov.
Toto anatomické divadlo na severe Talianska sa používalo až do roku 1872 – teda do času, kým sa lekárska fakulta nepremiestnila do bývalého kláštora sv. Matútia.
Z Padovy do zvyšku Európy
Len tri roky po výstavbe v Padove a iniciatíve profesora anatómie na univerzite v Leidene, Pietera Pauwa, bolo postavené druhé anatomické divadlo – v Holandsku. Malo rovnako šesť galérií, ale bolo priestrannejšie. Verejné pitvy pre študentov a chirurgov sa tu konali v zime, pričom na stole ležali rôzne kuriozity vrátane ľudí, zvierat, staroegyptských múmií či ďalších nezvyčajných vecí z celého sveta. Vďaka tomu sa divadlo v Leidene zároveň stalo turistickou atrakciou. Keď sa oddelenie anatómie presunulo do inej budovy, jeho brány sa zatvorili tiež – písal sa rok 1821.
Ďalšie divadlá vznikli v Londýne v roku 1636 v Barber Surgeons’ Hall a v talianskej Bologni, ktoré patrí k jedným z najvýznamnejších. Postavili ho v priebehu 12 rokov v 17. storočí v paláci Archiginnasio – prvom jednotnom sídle Bolonskej univerzity. Steny a strop boli vyrezávané z jedľového a cédrového dreva a uprostred miestnosti stála impozantná profesorská stolička. Ten, kto mohol vstúpiť, sledoval celé toto divadlo s nesmiernou úctou a obdivom – až do zničujúcej druhej svetovej vojny. Po nej anatomické divadlo v Bologni postavili znova s priam dokonalou presnosťou, pričom použili pôvodné kusy získané z trosiek.
Záver
Na začiatku 20. storočia sa tieto divadlá stali len zastaralým spôsobom, ako spoznať anatómiu ľudského tela. Vo svete už existovali anestetiká, preto nebolo potrebné vykonávať operácie v čo najrýchlejšom čase. Prioritou sa stali pomalšie a starostlivo vykonané rezy.
Šírila sa aj teória, že anatomické divadlá sú zdrojom choroboplodných zárodkov. Obava, že študenti a lekári môžu tieto zárodky prenášať do sterilného prostredia operačných sál, napokon prispela k ústupu tejto metódy.
