V rozsiahlej histórii sú to často činy pozoruhodných jednotlivcov, ktoré zanechávajú nezmazateľnú stopu v spoločnosti. Hoci sa môže zdať nepravdepodobné, že by sa deti stali katalyzátormi zmien, existujú deti, ktorých mimoriadna odvaha, odolnosť a neochvejné odhodlanie prekročili vekové hranice. V tomto článku sa ponoríme do obdivuhodných príbehov piatich pozoruhodných detí, ktoré sa navzdory všetkým očakávaniam vzopreli a výrazne ovplyvnili svet. Títo mladí priekopníci dokázali, že vek nie je prekážkou pri vytváraní trvalého dedičstva – od neúnavného úsilia o spravodlivosť až po neochvejné odhodlanie meniť veci k lepšiemu.
Anna Franková
1929 – 1945
Annelies Marie „Anne“ Franková bola židovské dievča nemeckého pôvodu z Frankfurtu nad Mohanom. Medzinárodnú slávu si získala posmrtne po zverejnení denníka, ktorý dokumentuje jej zážitky z ukrývania sa počas nemeckej okupácie Holandska počas druhej svetovej vojny. Anna a jej rodina sa presťahovali do Amsterdamu v roku 1933 po tom, ako sa nacisti dostali k moci v Nemecku, a boli uväznení okupáciou Holandska, ktorá sa začala v roku 1940. Keďže prenasledovanie židovského obyvateľstva sa stupňovalo, rodina sa v júli 1942 ukryla v skrytých miestnostiach v kancelárskej budove jej otca Otta Franka.
Po dvoch rokoch bola skupina prezradená a prevezená do koncentračných táborov. Sedem mesiacov po zatknutí zomrela Anna Franková na týfus v koncentračnom tábore Bergen-Belsen, niekoľko dní po smrti svojej sestry Margot Frankovej. Jej otec Otto, jediný zo skupiny, ktorý prežil, sa po vojne vrátil do Amsterdamu, kde zistil, že sa zachoval jej denník, a jeho úsilie viedlo k jeho vydaniu v roku 1947. Z holandského originálu bol preložený a po prvýkrát vydaný v angličtine v roku 1952 pod názvom The Diary of a Young Girl (Denník mladého dievčaťa). Anne Frankovej sa dostalo uznania za kvalitu jej písania a stala sa jednou z najznámejších a najdiskutovanejších obetí holokaustu.
Samantha Smith
1972 – 1985
Samantha Reed Smithová bola americká školáčka z Manchestru v štáte Maine, ktorá sa preslávila v Spojených štátoch a Sovietskom zväze v období studenej vojny. V novembri 1982, keď mala Smithová 10 rokov, napísala sovietskemu vodcovi Jurijovi Andropovovi, v ktorom sa snažila pochopiť, prečo sú vzťahy medzi Sovietskym zväzom a Spojenými štátmi také napäté. Jej list bol uverejnený v sovietskych novinách Pravda. Samantha s radosťou zistila, že jej list bol uverejnený, nedostala však odpoveď.
Potom poslala list veľvyslancovi Sovietskeho zväzu v Spojených štátoch s otázkou, či má pán Andropov v úmysle odpovedať. Dňa 26. apríla 1983 dostala odpoveď od Andropova. Smithová ako „veľvyslankyňa dobrej vôle“ vzbudila v oboch krajinách veľkú pozornosť médií a stala sa známou ako „najmladšia americká veľvyslankyňa“, ktorá sa zúčastňuje na mierových aktivitách v Japonsku. Pred svojou smrťou vo veku 13 rokov pri havárii lietadla spoločnosti Bar Harbor Airlines, let 1808, napísala knihu a účinkovala v televíznom seriáli.
Hector Pieterson
1964 – 1976
Hector Pieterson sa stal ikonickým obrazom povstania v Sowete v Juhoafrickej republike v roku 1976, keď bola na celom svete uverejnená novinová fotografia Sama Nzimu, na ktorej umierajúceho Hectora nesie spolužiak. Bol zabitý vo veku 12 rokov, keď polícia spustila paľbu na protestujúcich študentov. Deň 16. júna bol dlhé roky symbolom odporu proti brutalite vlády apartheidu. Dnes je známy ako Národný deň mládeže – deň, keď si Juhoafričania uctievajú mladých ľudí a upozorňujú na ich potreby.
Od júna 1976 sa Hectorovo priezvisko v tlači písalo Peterson a Pietersen, ale rodina trvá na tom, že správne písanie je Pieterson. Rodina Pietersonovcov sa pôvodne volala Pitso, ale rozhodla sa prijať meno Pieterson. 16. júna 2002 bol v blízkosti miesta, kde bol zastrelený, v Orlando West v Sowete otvorený pamätník a múzeum Hectora Pietersona na počesť Hectora a tých, ktorí zahynuli v celej krajine počas povstania v roku 1976.
Iqbal Masih
1982 – 1995
Iqbal Masih bol pakistanský chlapec, ktorý bol vo veku 4 rokov predaný ako detský otrok do kobercového priemyslu za sumu rovnajúcu sa 12 USD. Iqbala držali na povrázku pri kobercovom stroji v malom mestečku Muridke neďaleko Lahore. Musel pracovať dvanásť hodín denne. Kvôli dlhým hodinám tvrdej práce a nedostatočnej strave a starostlivosti bol Iqbal podvyživený. V dvanástich rokoch bol Iqbal veľký ako šesťročný chlapec.
Vo veku 10 rokov utiekol z brutálneho otroctva a neskôr sa pripojil k pakistanskej organizácii Bonded Labor Liberation Front of Pakistan, ktorá pomáha zastaviť detskú prácu na celom svete, a Iqbal pomohol viac ako 3 000 pakistanským deťom, ktoré boli na nútenej práci, utiecť na slobodu. Iqbal prednášal o detskej práci po celom svete. Bol zavraždený na Veľkonočnú nedeľu 1995. Mnohí sa domnievajú, že ho zavraždili členovia „kobercovej mafie“, pretože urobil reklamu detskej práci. Zo zločinu však boli obvinení niektorí miestni obyvatelia. V roku 1994 bola Iqbalovi udelená cena Reebok Human Rights Award. V roku 2000, keď vznikla Svetová cena za práva dieťaťa, mu bola táto cena posmrtne udelená ako jednému z prvých laureátov.
Om Prakash Gurjar
1992
Vo veku piatich rokov bol odobratý rodičom a tri roky pracoval na poli. Po tom, ako ho zachránili aktivisti z organizácie Bachpan Bachao Andolan, Om viedol kampaň za bezplatné vzdelávanie v rodnom Radžastane. Potom pomohol vytvoriť sieť tzv. dedín priateľských k deťom, miest, kde sa dodržiavajú práva detí a kde nie je povolená detská práca. Založil tiež sieť, ktorej cieľom je poskytnúť všetkým deťom rodný list ako spôsob ochrany pred vykorisťovaním.
Usiloval sa tiež o to, aby sa deťom vydávali rodné listy. Tvrdí, že takáto registrácia je prvým krokom k zakotveniu práv detí, preukázaniu ich veku a pomoci chrániť ich pred otroctvom, obchodovaním s ľuďmi, nútenými sobášmi alebo službou ako detskí vojaci. Bývalý juhoafrický prezident FW de Klerk, ktorý v roku 1993 získal Nobelovu cenu za mier, mu udelil Medzinárodnú cenu mieru pre deti.
