Dojímavý príbeh o chlapcovi, ktorého osud nebol záchrancovi ľahostajný!
Vo svete, kde vládne cynizmus a všade kam sa pozrieme k nám doliehajú správy o tragických udalostiach, je pomerne jednoduché stratiť nádej v lepšie časy a schopnosť vidieť svetlo. Preto je nesmierne dôležité si neustále pripomínať, že ešte nie je všetko stratené – na svete existujú aj dobrí ľudia so srdcom na správnom mieste. Ľudskosť prežije aj vojnu.
Prečítajte si príbeh, ktorý vás chytí za srdce a potrápi vaše slzné žľazy.
Aleppo, Sýria, rok 2016
Mesto, ktoré kedysi pulzovalo životom, sa premenilo na ruiny. Školy boli rozbombardované, nemocnice sa presunuli do podzemia. Vojna tu bola každodennou realitou. Výbuchy, prach, plač a ticho nasledovalo po každom leteckom útoku.
V tomto chaose, beznádeji a zúfalstve sa ocitol aj malý chlapec, ktorý už ani nedúfal v záchranu.
Omran mal len 5 rokov
Pre 5-ročného chlapca sa osudový deň začal ako celkom obyčajný, avšak to čo nasledovalo potom by nemalo zažiť žiadne dieťa. Po nálete nasledoval rachot, tma a dom, v ktorom chlapec žil aj so svojimi rodičmi sa premenil na sutiny. Nikto nevedel, koľko ľudí zostalo pod troskami. Onedlho na miesto dorazili záchranári, ktorí už len vynášali mŕtve telá. Pri prehľadávaní sutín narazili na pohyb. Bolo tam dieťa. Krvavé, zaprášené, takmer sa nehýbalo, ale žilo.
Bohužiaľ, prežil ako jediný – jeho rodičia boli mŕtvi. Omran neplakal, ani nič nehovoril, len sedel v tichu, ktoré kričalo do priestoru.
Muž, ktorý zostal, keď iní odišli
Dr. Hamza al-Kateab bol jedným z posledných lekárov v Aleppe. Mal len 29 rokov, no bol vedúcim poľnej nemocnice, ktorá fungovala v podzemí, bez elektriny a s minimom vybavenia. Denne ošetril desiatky zranených, často detí. Aj k nemu sa dostala príležitosť ujsť z krajiny. Jeho priatelia aj rodina sa nesmierne čudovali, že chcel zostať.
On ich však odbyl slovami: „Ak teraz odídem, kto tu zostane pre tých, čo sa nemôžu brániť?“ Keď k nemu priviezli Omrana, nevidel len zranené dieťa. Videl niekoho, koho nemôže opustiť.
Záchrana, ktorá nebola len o medicíne
Omran bol dehydrovaný, mal zlomené rebrá a otras mozgu, ale najviac bola zranená jeho duša. Hamza sa zapovedal, že sa o neho postará osobne – často sa s ním pokúšal nadviazať rozhovor, čítal mu z kníh, ktoré sa zachovali a doniesol mu plyšového medvedíka.
Trvalo celý týždeň, kým sa na neho chlapec prvýkrát usmial. Krátko na to aj prehovoril.
Život po záchrane
S pomocou dobrovoľníkov sa Omran po ukončení liečby dostal do Turecka, kde si ho adoptovala rodina, ktorá stratila vlastného syna. Vyrástol v milujúcom prostredí, chodil do školy, učil sa smiať a znovu sa naučil dôverovať ľuďom.
Dr. Hamza pokračoval vo svojej práci. Neskôr bol evakuovaný do Európy, prednášal o vojnových zločinoch, pomáhal utečencom a písal knihy. Nikdy nezabudol na Ahmeda. A Ahmed nikdy nezabudol na muža, ktorý ho odmietol opustiť, keď to urobil celý svet.
