Druhý prezident samostatnej Československej republiky Edvard Beneš patri nepochybne medzi najkontroverznejšie osobnosti našich dejín. Sú ľudia čo ho uznávajú, no má aj veľa odporcov ako v Českej republike tak aj na Slovensku. Poďme sa pozrieť na zaujímavé fakty o jeho živote.

edvard benes
foto: Wikimedia

Zo života

Narodil sa v roku 1884 v Kožlanech na Rakovnicku. Po absolvovaní gymnázia v Prahe absolvoval najprv Karlovu univerzitu, neskôr študoval aj v Sorbonne v Paríži. V politickej oblasti bol známy ľavicovými názormi.

Počas prvej svetovej vojny sa dal dokopy s Masarykom a Štefánikom, s ktorými začal pracovať na vzniku samostatnej Československej republiky. To pochopiteľne nebolo jednoduché, myšlienke zániku Rakúsko-Uhorska mnoho vtedajších mocných nefandilo. Na konferencii vo Versails po skončení prvej svetovej vojny dosiahol veľké diplomatické úspechy, až sa mu začalo hovoriť ,,diplomat strednej Európy“. Samotný T. G. Masaryk o ňom povedal, že bez neho by sme republiku nemali .Tajomstvom jeho úspechu bola zvolená taktika – sústredil sa na diskusie s dôverníkmi a poradcami vtedajších mocných, ktorí im dodávali podklady.

Čiže sa dá povedať, že ma najväčšie zásluhy na tom, že ČSR vznikla v hraniciach v akých vznikla. O tom či to bolo dobre sa však dá diskutovať. Republika tým získala nemeckú a maďarskú menšinu – nepriateľsky naladené voči vtedajšiemu štátu. Navyše patril k zakladajúcim členom Spoločnosti národov, ktorá vznikla po prvej svetovej vojne v Ženeve.

 

Politické pôsobenie

Ministrom zahraničia bol 17 rokov. V politike často využíval metódu zákulisných jednaní a podarilo sa mu vytvoriť si mnoho nepriateľov. Sám o sebe povedal:

,,Já zcela přesně vím, co mohu a co dovedu. Nikdy jsem v životě nezklamal. Vím, že jsem nepostradatelný. Dovedu jít k cíli i přes mrtvoly. Dovedu i zabít.”

Za prezidenta bol zvolený v roku 1935. Za jeho zvolenie bol aj Vatikán (s ktorým ČSR nemala moc dobré vzťahy).

V 30tych rokoch s obavami sledoval vzostup nacizmu v Nemecku. Keď Nemci obsadili Porýnie (demilitarizované kvôli zmluvám po prvej svetovej vojne), Francúzku ponúkol vojenskú pomoc. Napriek tomu, že prijal Mníchovskú dohodu, veril že vojna skôr či neskôr bude.

V londýnskom exile si uvedomoval, že po vojne bude nevyhnutné riešiť nemeckú otázku v novom štáte. Aj keď hromadné vyhnanie Nemcov z ČSR po vojne sa spája hlavne s jeho menom, zo začiatku požadoval iba vysídlenie určitej časti z nich. Dokonca uvažoval aj o zmene hraníc. Pod tlakom domácich odbojárov zmenil názor.

Predstaviteľov tzv. západu sa usiloval presvedčiť k anulovaniu (oduznaniu) Mníchovskej dohody a získať garancie obnovy predmníchovských hraníc. V tom nebol celkom úspešný. Veľká Británia odmietala dávať podobné garancie počas vojny (aj keď britský premiér Winston Churchill bol odporcom Mníchovskej dohody) a veľký úspech nemala ani cesta do USA, v rámci ktorej mal aj prejav v tamojšom Kongrese.

 

 

To zrejme prispelo k tomu, že v roku 1943 uzavrel zmluvu so ZSSR. Tá obsahovala pasáže o povojnovej spolupráci, spomínal sa v nej aj záväzok vzájomného nezasahovania do vnútorných veci jednotlivých strán (čo ako vieme sa bohužiaľ nedodržalo). Taktiež veril v postupnú demokratizáciu ZSSR.

Okrem iného začal hlásať nutnosť zmeny spoločenského systému – akúsi alternatívu voči predvojnovej liberálnej demokracii. Zmena mala spočívať v obmedzení počtu politických strán, zmena vlastníctva výrobných prostriedkov a podobne.

Jedna z veci, čo mu dodnes mnohí pripisujú je vina za smrť prezidenta vojnového Slovenského štátu Jozefa Tisa. Podľa jeho vyjadrení bol pripravený mu udeliť milosť – podľa rozhodnutia československej vlády. Tá ale po dlhom rokovaní Tisovu žiadosť zamietla.

foto: Wikimedia

Zahraničná politika

V zahranično-politickej rovine zastaval názor, že Československo bude most medzi východom a západom. To sa ale čoskoro ukázalo ako dosť naivné a tzv. systém ľudovej demokracie (systém v ktorom je len pár povolených strán, ktoré sú zároveň súčasťou vlády a opozícia nie je povolená) využili čoskoro komunisti na získanie absolútnej moci.

To sa komunistom podarilo aj pre chyby nekomunistických strán, ale aj pre jeho zdravotný stav (Meniérova choroba, plus niekoľko mŕtvic). To že bol Stalinom a Zdenkom Fierlingerom (sociálnom demokratickým politikom, veľmi prosovietsky orientovaným) oklamaný si uvedomil tesne pred smrťou. Zomrel v roku 1948, pár mesiacov po komunistickom prevrate.

 

zdroj: encykolopedia, vlast.cz, zivotopisyonline

   

Zanechať komentár

Možnosť pridať prvý komentár

Upozorniť
avatar
wpDiscuz