Helen Kellerová – žena, ktorej život Vám dokáže, že slovo „nemožné“ neexistuje

5644

Pripravili sme si pre Vás článok o – pre niekoho menej (alebo vôbec), iného zase viac – známej americkej spisovateľke, rečníčke a aktivistke, ktorej život pod nohy hodil viacero prekážok, no ona sa ani napriek tomu nevzdala. Stala sa prvým človekom s takým postihnutím, ktorému sa podarilo vyštudovať univerzitu. Jej životný príbeh je neuveriteľný a o to viac obdivuhodnejší. Prajeme Vám príjemné čítanie…

Foto: Wikimedia

 

Detstvo

Helen Adams Kellerová sa narodila 27. júna 1880 v Tuscumbii v štáte Alabama. Narodila sa ako zdravé dieťa, no keď mala 19 mesiacov, ochorela na – vtedy ešte neznámu – meningitídu (ľudovo povedané zápal mozgových blán), ktorá ju pripravila o zrak i sluch. Keď mala Helen šesť rokov, lekári jej matku zoznámili s Alexandrom Grahamom Bellom – áno, práve s tým mužom, ktorý sa považuje za vynálezcu telefónu –, ktorý v tom čase pracoval s nepočujúcimi deťmi. Bell rodine odporučil, aby kontaktovali Perkinsov inštitút pre nevidiacich, kde pracovala mladá lektorka Anne Sullivanová.

Foto: Wikimedia

Hneď po svojom príchode začala malú Helen učiť prstovú abecedu. Bohužiaľ, bezvýsledne. Zlom prišiel až po mesiaci, v deň, kedy ju priviedla k záhradnej pumpe a na jednu ruku jej spustila prúd vody, zatiaľ čo do druhej jej dookola hláskovala slovo voda. Helen to pochopila, čo v nej vyvolalo obrovský záujem spoznávať svet. Nútila Anne, aby jej do ruky hláskovala názvy všetkého, čoho sa dotkla, a tak sa v priebehu niekoľkých hodín naučila prvých tridsať slov svojho života. Šikovná Anne sa stala Heleninou učiteľkou a kľúčovou osobou jej života. Ich priateľský vzťah trval štyridsaťdeväť rokov.

Foto: Wikimedia

Štúdium

Helen začala v máji roku 1888 navštevovať Perkinsov inštitút pre nevidiacich a v roku 1894 sa spoločne s Anne presťahovala do New Yorku, kde strávila dva roky študovaním na dvoch rôznych školách pre nepočujúcich. Po návrate sa zapísala na Cambridgeskú dievčenskú školu a následne na Radcliffovu univerzitu, na ktorej sa spoznala napríklad aj s Markom Twainom.

Známy spisovateľ ju následne zoznámil s Henrym Rogersom, magnátom Standard Oil, ktorého Helenin osud uchvátil natoľko, až sa jej spolu s manželkou rozhodol pokryť všetky poplatky na štúdium. Počas neho sa Helen zdokonalila v čítaní Braillovho písma, čítaní znakovej reči hmatom a naučila sa rozprávať.

Dokonca sa naučila aj ojedinelú metódu, známu ako Tadoma. Postihnutý pri nej priloží ruku na tvár hovoriaceho tak, aby malíčkom vnímal vibrácie hrdla, palcom pohyby pier a ostatnými prstami tvár. Helen promovala v roku 1904 ako 24-ročná, čo znamenalo, že sa stala prvým človekom v histórii, ktorému sa s podobným zmyslovým postihnutím niečo také podarilo.

Foto: Wikimedia

 

Kariéra

Helen za svoj život napísala celkovo dvanásť kníh. Prvá (Príbeh môjho života), bola vydaná už v roku 1903, teda v dobe, kedy ešte stále študovala, a bola preložená do viacerých svetových jazykov. Ďalšie – Optimizmus (1904), Svet, v ktorom žijem (1908), Pieseň o kamennej stene (1908), Z tmyMoje náboženstvo (1926) –  boli rovnako napísané v Braillovom písme.

Foto: Wikimedia

Okrem toho sa z Helen stala skvelá rečníčka. V roku 1925 bola pozvaná na konvent Lions Club International, kde sa jej reč stala významným medzníkom v histórii celého lionismu. V poslednej vete účastníkov vyzvala, aby sa dali do boja proti slepote a stali sa „Rytiermi slepcov“. Program starostlivosti o zrak pod heslom Sight first sa tak stal hlavným zameraním lionského hnutia.

Foto: Wikimedia

Po 2. svetovej vojne usporiadala rozsiahle prednáškové turné po Európe a aj po krajinách Blízkeho a Ďalekého východu. Všade vzbudila záujem o výchovu nevidiacich a nepočujúcich. Pri príležitosti 100. výročia narodenia Louisa Brailla predniesla slávnostný prejav v Paríži. Lyndon B. Johnson, prezident Spojených štátov amerických, Helen v roku 1964 udelil Prezidentskú medailu slobody.

Foto: Wikimedia

 

Smrť

Keďže okolo roku 1961 utrpela až niekoľko infarktov, rozhodla sa stráviť posledné roky života v pokoji domova. Helen Kellerová zomrela v spánku 1. júna roku 1968. Jej telo bolo spopolnené a popol umiestnený blízko miesta posledného odpočinku Anne Sullivanovej.

Po jej smrti si množstvo organizácií, ktoré sa zaoberajú problematikou zmyslovo postihnutých, prevzalo do svojich názvov meno Helen Kellerovej. V súčasnosti sa v jej rodnom meste nachádza múzeum, ktoré sa zaoberá Heleniným životom a 27. júna (deň, kedy sa Helen narodila) je v niekoľkých štátoch USA označovaný ako deň Hellen Kellerovej.

Foto: Wikimedia

 

zdroj: Wikipedia

Odoberať
Upozorniť na
Meno alebo prezývka
Nie je povinný
Pre správne fungovanie komentárov spracúvame cookies, prezývky a e-maily používateľov

0 Komentáre
Najhodnotnejšie
Najnovšie Najstaršie
Inline Feedbacks
Zobraziť všetky komentáre