V ruskom permafroste sa môže skrývať niečo desivejšie než mor. Čo odhaľuje roztápajúca sa pôda?
Pod zamrznutou pôdou Sibíru sa ukrývajú pozostatky dávnych organizmov aj mikroorganizmy, ktoré prežili tisíce rokov. Keď sa permafrost v dôsledku otepľovania roztápa, vedci skúmajú, čo sa môže dostať späť do životného prostredia. Hoci táto predstava znie ako scenár katastrofického filmu, skutočné riziká sú zložitejšie, než naznačujú dramatické titulky.
Permafrost, teda pôda, ktorá zostáva zamrznutá najmenej dva roky po sebe, pokrýva rozsiahle oblasti Arktídy vrátane veľkej časti Sibíri. V jej vrstvách sa uchovávajú pozostatky rastlín, zvierat a rôznych mikroorganizmov. Niektoré môžu zostať životaschopné aj po veľmi dlhom čase.
Problémom je, že v dôsledku klimatických zmien sa zamrznutá pôda na mnohých miestach otepľuje a rozmŕza. Tým sa mení prostredie, ktoré bolo po stáročia či tisícročia uzavreté v ľade.
Čo všetko môže odhaliť roztápajúca sa pôda na Sibíri?
Permafrost nie je iba zamrznutá zemina. Obsahuje veľké množstvo organického materiálu a predstavuje prostredie s mimoriadne rozmanitými mikrobiálnymi spoločenstvami. Vedci v ňom skúmajú baktérie, vírusy aj ďalšie mikroskopické organizmy. Niektoré mikroorganizmy dokážu prežívať v extrémnych podmienkach vďaka špeciálnym mechanizmom. Po zmene prostredia sa časť z nich môže opäť stať aktívnou.
To však automaticky neznamená, že ide o nebezpečné patogény. Mnohé vírusy napríklad infikujú výlučne baktérie alebo iné mikroorganizmy a človeka priamo nenapádajú.
Vedci už dokázali oživiť niektoré dávne vírusy
Výskum ukázal, že niektoré veľké vírusy uchované v sibírskom permafroste môžu zostať infekčné aj po desaťtisícoch rokov. Ide však o vírusy, ktoré napádajú améby, teda mikroskopické organizmy, a nie ľudí.
Mohli by sa vrátiť staré choroby?
Jednou z obáv vedcov je možnosť, že rozmŕzanie pôdy alebo starých pohrebísk uvoľní pôvodcov dávnych infekčných ochorení. Teoreticky by sa tak mohli do súčasného prostredia dostať mikroorganizmy, ktoré boli dlhý čas oddelené od dnešných populácií. Zatiaľ však chýbajú dôkazy, že by sa zo sibírskeho permafrostu vynoril staroveký ľudský vírus schopný vyvolať novú rozsiahlu epidémiu.
Pri skúmaní pozostatkov ľudí, ktorí zomreli počas historických epidémií, vedci v niektorých prípadoch našli fragmenty vírusovej genetickej informácie. To však nie je to isté ako objavenie neporušeného, infekčného vírusu. Genetické fragmenty môžu pretrvať aj vtedy, keď už vírus nie je schopný infikovať ďalšie bunky. Práve preto musia výskumníci starostlivo overovať, čo ich nálezy skutočne dokazujú.
Anthrax v Rusku ukázal, že riziko netreba podceňovať
V roku 2016 vypukla na ruskom polostrove Jamal epidémia antraxu, ktorá zasiahla tisíce sobov. Ochorenie spôsobené baktériou Bacillus anthracis postihlo aj ľudí a vyžiadalo si jednu ľudskú obeť.
V súvislosti s udalosťou sa diskutovalo o tom, či oteplenie a rozmŕzanie pôdy mohli prispieť k uvoľneniu starých bakteriálnych spór. Tie dokážu v prostredí prežívať dlhý čas. Prípad preto ukazuje, že staré mikroorganizmy môžu predstavovať zdravotné riziko, ale zároveň nemožno každú infekciu v Arktíde automaticky pripísať klimatickým zmenám.
Prečo môže byť otepľovanie nebezpečné aj bez prastarého vírusu?
Najväčšie zdravotné riziká spojené s otepľovaním Arktídy nemusia pochádzať z dávnych vírusov ukrytých v ľade. Mení sa totiž aj životné prostredie zvierat a ľudí. Druhy, ktoré predtým žili v odlišných oblastiach, sa môžu častejšie stretávať. To môže vytvárať nové príležitosti na prenos infekcií zo zvierat na človeka.
Rizikom sú aj záplavy a poškodzovanie infraštruktúry, napríklad zariadení na úpravu vody a odpadových vôd. Vyššie teploty môžu navyše v určitých podmienkach podporovať prežívanie niektorých pôvodcov ochorení. Práve tieto mechanizmy môžu mať podľa vedcov praktickejší význam než predstava, že sa z ľadu náhle vynorí neznámy vírus schopný nakaziť celý svet.
