Jozef Tiso, rímskokatolícky kňaz, postupom času prezident slovenského štátu počas rokov 1938 – 1945 a človek, ktorého rozhodnutia a činy nezostali nepovšimnuté. Nielen že sú preberané do dnešného dňa, ale existujú aspoň dva tábory ľudí – tí ktorí jeho pôsobenie hlboko uznávajú a tí, ktorí k nemu pociťujú odpor.
Je prirodzené, že pohľad do tak ťažkého obdobia v ľuďoch vyvoláva vášne a opodstatnené rozhorčenie. Je stále náročnejšie rozpoznať, kde sa skrýva pravda. Aj niektorí kňazi sa k nemu a jeho pôsobeniu stávajú skepticky. V protiklade k nim sa nájdu aj takí ľudia, ktorí sa Tisa snažia glorifikovať.
Možno je ale Jozef Tiso populárny práve kvôli rôznym dohadom a mýtom, ktoré sa k jeho osobe viažu. Tie najprudšie emócie totiž vznikajú v dôsledku nevedomosti.
Predstavme si niekoľko mýtov, možno sa aj váš názor zmení.
Mýtus č.1
Šíria sa povery o tom, že Židia, ktorým počas svojho pôsobenia udelil výnimku sa postarali o to, aby mal svoju vlastnú tabuľu v Jeruzaleme a vo Vatikáne sa dokonca mal začať proces, výsledkom, ktorého by bolo jeho uznanie ako svätého. Pravdou ale je, že žiadny pamätník neexistuje a Cirkev ani len nepremýšľala o tom, že by Tisa blahorečili.
Mýtus č.2
Nie je pravda, že by v absolútnej miere odmietal akýkoľvek názor či rozkaz Adolfa Hitlera. V podstate v ňom videl človeka, ktorý nám vedel garantovať slovenskú štátnosť. Hrdo sa podieľal na vyznamenaní Nemcov po potlačení SNP – a nie je pravda, že to robil preto, aby ochránil Slovákov pred pomstou.
Pravda o poprave
Pravdou však je, že Jozef Tiso bol popravený obesením 18.apríla 1947 v skorých ranných hodinách. Mýtom však je, že nebol vyhlásený za vojnového zločinca. Protihitlerovská koalícia sa ešte počas vojny dohodla, kto bude súdení za vojnové zločiny a čestné miesto na zozname získal aj Tiso. Rozsudky smrti neboli vynesené len na našom území – pridalo sa aj Maďarsko, Belgicko a Francúzsko.
Antižidovská politika
Faktom je, že aj napriek tomu, že Slovensko počas vojny nebolo celkom obsadené Nemcami, boli sme krajinou, ktorá sa už od začiatku aktívne podieľala na deportácii Židov. V iných krajinách sa deportácie začali až po okupácii. Napriek niektorým verejným nenávistným prejavom Jozefa Tisa Židovský kódex nepodpísal – údajne s ním nesúhlasil. V skutočnosti ale ešte ako premiér podpísal všetky protižidovské nariadenia (to sa odohralo do roku 1939). Ako prezident nariadenia nepodpisoval.
Výnimky pre Židov
Verte, či nie, v roli prezidenta udelil neuveriteľných 30 tisíc výnimiek pre Židov. Samozrejme, prednostne dostávali výnimku Židia, ktorí sa rozhodli konvertovať na katolícku vieru. Ďalej dostávali výnimku lekári a veterinári. Existovala aj takzvaná biela karta, ktorá chránila Židov, pokiaľ boli v pracovnom pomere. Každá výnimka, potvrdenie, legitimácia alebo dekrét, sa vzťahovala aj na rodinných príslušníkov a jej platnosť bola v mnohých prípadoch časovo obmedzená.
