Medicína išla za posledné desaťročia dopredu priam míľovými krokmi. To o čom sto či dvesto rokov dozadu ani len nesnívali, je dnes realitou. Nepochybne sa vďaka tomu zachránilo život nespočetnému množstvu ľudí. Nové vedecké poznatky umožňujú s úplnou presnosťou stanoviť smrť človeka.
V 18. a 19.storočí to však také jednoduché nebolo. Neraz sa stalo, že človeka prehlásili za mŕtveho, no nepochovali ho tak ako sa patrilo, ale mu na ruku uviazali zvonček, ktorý bol umiestnený mimo rakvy, aby v prípade, že sa „mŕtvola“ zobudí, mohla zazvoniť. Naozaj sa nejedná len o fikciu z filmov či kníh.
Naprieč týmito storočiami sa využívali iste viac alebo menej presné, účinné a správne metódy, akými určiť, či je daný človek už po smrti alebo nie. A my by sme vám ich teraz radi predstavili – niektoré znejú naozaj hrozne, iné sú skôr bizarne smiešne.
Rezanie chodidiel, či pichanie ihiel pod nechty
Chodidlá sú jednou z najcitlivejších častí tela – samozrejme to platí iba v prípade, že ste nažive. Lekári sa túto enormnú citlivosť rozhodli využiť a na potvrdenie, že je človek naozaj mŕtvy využili viaceré metódy, ktoré by sa mohli využívať pri mučení – rezali do chodidiel žiletkami, pichali ihlu pod nechty alebo prikladali rozžeravené železo. Ak skúšané telo nereagovalo, mohlo byť bezpečne pochované.
Skúška horúcou vodou
Vykonávalo sa to presne tak ako si asi viete predstaviť. Na nahé telo sa naliala horúca voda a sledovalo sa, či sa človek nepreberie. Iný lekár navrhol spáliť ohňom kúsok kože a sledovať jej reakciu – v prípade, že sa nevytvorili pľuzgiere, človek bol po smrti.
Na oživovanie sa používal tzv.dymový klystír
Tabak ako ho poznáme nemal len jedno jediné využitie. Na konci 18.storočia sa vo veľkom používal na oživovanie ľudí vytiahnutých z vody potom, čo sa topili.
Dýchanie z úst do úst sa považovalo za vulgárne, a tak používali zariadenia, ktorým sa cez konečník vháňal do tela človeka tabakový dym. Spočiatku musel praktizujúci sám dýchať do hadice (čo nebolo veľmi hygienické, ani príjemné) až neskôr zaviedli mech.
Odrezanie prsta
Ďalším spôsobom ako otestovať, či je človek naozaj mŕtvy bolo odrezať mu prst. Variáciou tejto metódy mohlo byť pálenie prstu alebo rezanie do mäsa s cieľom nájsť tepnu, z ktorej by striekala krv.
Zabodnutie ihly s vlajkou do srdca
S nápadom na tento spôsob prišiel nemecký vedec menom Middeldorph. Dlhou ihlou sa prebodol hrudník i srdce. V prípade, že srdce človeka stále bilo, čo i len nepatrne, vlajka sa mala rozvinúť ako dôkaz, že je daný človek stále na žive.
Jednoducho sa čakalo, kým telo začne hniť
Telo človeka sa niekoľko dní uchovávalo v márnici, aby sa prvotné rozkladné procesy začali skôr ako bude v truhle zahrabané zemou. Tento koncept testovania smrti sa stal koncom 19.storočia populárnym na území Nemecka.
V praxi sa však vyskytlo niekoľko problémov – vždy musela byť v miestnosti plnej mŕtvol aspoň jedna sestra, čo rozhodne nebola práca, ktorú by mohla robiť každá žena, čo však bolo horšie – pach rozkladajúcich sa tiel (no aspoň, že sa vedelo, že naozaj nikto „nevstane z mŕtvych“).
