Posledné storočia priniesli v liečení ľudského tela mnoho bizardností. A keďže možností nebolo veľa ľudia verili, že ich k zdraviu privedie čokoľvek, napríklad aj pobyt vo veľrybom tele.
V skutku neobyčajná liečebná metóda sa zrodila v hlavách obyvateľov mesta Eden neďaleko austrálskeho Sydney. Reuma je záludná choroba aj v dnešnom svete, nie to ešte na prelome 19. a 20. storočia. Keďže najrôznejšie elixíry, mastičky a tabletky nepomáhali bolo nutné vybrať sa úplne inou cestou. A tak v oblasti prekvitájúcej rybolovom vznikla metóda liečenia reumatizmu prebiehajúca v tele mŕtvych veľrýb.
„Veľryba je usmrtená a vyvlečená na breh. Keď vnútro jatočného tela stále zadržiava trochu tepla, cez jednu stranu sa vyreže diera, ktorá je dostatočne veľká na to, aby sa do nej vošiel pacient. Jeho spodná časť od nôh po bedrá by sa mala ponoriť do čriev veľryby, čo najtesnejšie, aby nebol schopný dýchať plyny, ktoré môžu unikať z každého otvoru, ktorý by zostal nezakrytý.“
Aby toho nebolo málo, liečbu bolo potrebné vykonávať v pravidelných intervaloch. Pacienti museli absolvovať v mŕtvom tele opakované 20 až 30 minútové „sedenia“, aby sa ich reumatickým telám uľavilo od bolesti na celých 12 mesiacov. Teplo a plyny, ktoré produkovalo rozkladajúce sa telo cicavca sa stali základom pre prostredie, v ktorom sa tzv. „potné schránky“ mohli naplno venovať bolestivým prejavom pacientov, ktorí v nich strávili celé hodiny.
Korene bizarnej liečby
Všetky správy o veľrybej liečbe viedli do mesta Eden v Twofold Bay na austrálskom kontinente. Mesto založené v polovici 19. storočia prosperovalo rybárskym priemyslom, v ktorom nechýbal ani lov veľrýb. Ich mŕtve telá boli sťahované spať na pobrežie, kde sa zbavovali tuku, čo poskytlo návštevníkom Edenu príležitosť zoznámiť sa so slávnou veľrybou kúrou.
V záznamoch sa našlo veľa nejasností o tom kto a ako liečbu objavil. Jednou z možností bolo, že veľrybý liek bol objavný náhodou, keď istý opitý muž spadol do mŕtvoly cicavca a o niekoľko hodín neskôr sa z nej vymanil triezvy a bez reumatizmu. Iný príbeh zasa opisuje prípad obchodníka, ktorý oslovil miestnu prominentnú rybársku rodinu Davidsonovcov a žiadal ich, aby mu najbližšie vylovenú veľrybu poskytli ako prostriedok liečby reumatizmu. Potom, čo v „olejnatej jaskyni“ strávil jeden deň bol muž údajne vyliečený.
Skutočné korene však siahajú oveľa hlbšie, až za hranice európskeho osídlenia. Vo viere domorodého obyvateľstva zátoky Twofold Bay, Yuinov, že čokoľvek, čo more vyplaví je posvätné, našli využitie pre akékoľvek pozostatky. Keď sa neskôr od roku 1800 začal postupne zakladať veľrybársky priemysel v Edene, schopnosti domorodých posádok, zúžitkovať každý kúsok z vody boli vysoko ceneným atribútom pre miestne podniky.
Priebeh liečby
RH Mathews vo svojich poznámkach z etnológie z roku 1904 opisuje Aborigénov z Edenu a ich postupy v liečení reumatických prejavov. Najskôr bolo potrebné spracovať telá obrých rozmerov. Odstránilo sa mäso a tuk z mŕtveho tela veľryby, ktorý si domorodci neskôr natierali na pokožku, aby si tak liečili svoje bolesti. Od pôvodnych obyvateľov sa znalosti o liečbe presunuli až k miestnym podnikom, ktorým chorí s radosťou platili za ponúkané služby.
Nedostatok liečebných pomôcok
Niekedy okolo prvej svetovej vojny nastal v austrálskom Edene pokles lovu veľrýb, čím sa značne znížila činnosť vyhľadávanej praktiky. Aj keď dôvodov na skončnenie mohlo byť viacero. Mŕtve telesné pozostatky neuveriteľne zapáchali.
„Následné účinky nie sú také príjemné, pacient asi týždeň vydáva strašný zápach je odporný ľuďom a zvieratám“ , Penny Hyde.
Liek sa stal najviac populárnym v prvých rokoch 20. storočia a dokonca si získal aj záujem skutočnej medicíny. Teplo a plyny, ktoré produkovalo rozkladajúce sa telo cicavca sa stali základom pre prostredie, v ktorom sa tzv. „potné schránky“ mohli naplno venovať liečeniu prejavov reumatizmu pacientov, ktorí v nich strávili celé hodiny v domnení, že bolestivé prejavy choroby aspoň na chvíľu zmiznú z ich životov.
