Živočíšna ríša vie stále prekvapiť. Nájdeme v nej mnoho jedovatých druhov, od pavúkov po hady. Tieto zvieratá predstavujú pre mnoho ľudí hrozbu, vyvolávajú v nich strach a obavy. A potom sú tu zvieratá, ktoré sú rozkošné alebo vyzerajú úplne neškodne, ale ukrývajú priam smrteľné tajomstvá. Živočíchy v tomto článku si vyvinuli dômyselné metódy, ktoré im slúžia ako ochrana pred predátormi.
Španielsky mlok žiabrovník
Mloky španielske, sa vyskytujú v krovinatých, obrábaných a lesnatých oblastiach Portugalska, Španielska a severného Maroka. Tento vodný druh môže dosahovať dĺžku až 30 cm, čo z neho robí najväčší druh mloka vyskytujúci sa v Európe. Tento druh mloka je však skutočne impozantný vďaka tomu, že má charakteristický obranný mechanizmus – schopnosť vysúvať rebrá, až kým neprepichnú jeho telo. Keď sa rozruší alebo vníma hrozbu, vyklopí rebrá dopredu. Keď sa špičky rebier mloka dostanú mimo jeho tela, smrteľná obrana sa tým nekončí a mlok pridá do svojho arzenálu ešte jednu toxickú vrstvu. Vylúči na povrch svojho tela jedovatú mliečnu látku. Toxín v kombinácii s vyčnievajúcimi rebrami mloka pôsobí ako jedovaté ostne. Napriek tomuto bizarnému a zdanlivo bolestivému spôsobu obrany je mlok schopný zopakovať túto akciu zakaždým, keď je napadnutý, a to všetko bez toho, aby sa mu pri tom niečo stalo alebo aby utrpel nejaké následky.
Samec vtákopyska
Vtákopysk je skutočne pozoruhodný, jedinečný cicavec svojho druhu. Vďaka zobáku a pavučinovým nohám kačice, chvostu v tvare pádla bobra a hladkému huňatému telu vydry je nielen dobre prispôsobený na svoj polovodný spôsob života v Austrálii, ale je aj jedným z najneobvyklejších tvorov v živočíšnej ríši. Samce vtákopyskov sú aj jedným z mála jedovatých cicavcov na svete. Samce majú na každom vnútornom zadnom členku dutú zrohovatenú ostrohu, ktorá je spojená s jedovou žľazou v hornej časti nohy. Žľazy produkujú číry, lepkavý jed, ktorý vrcholí počas obdobia párenia koncom zimy. Preto keď samce začnú bojovať o samice, samec obtočí nohy okolo protivníka, zákerne bodne ostrými ostňami a vstrekne jed svojej konkurencii. Okrem toho, že samce eliminujú potenciálnu konkurenciu pri párení, môžu túto taktiku využiť aj na zasadenie silného toxického úderu všetkým ostatným útočníkom. Hoci jed nie je pre človeka ani iné vtákopysky život ohrozujúci, môže spôsobiť silný opuch a neznesiteľnú bolesť. Bohužiaľ, u ľudí, ktorých samec popichal, sa bolesť nedá zmierniť ani použitím morfia.
Útloň váhavý
Útloň váhavý je malý širokooký nočný primát, ktorý sa vyskytuje výlučne v lesoch južnej a juhovýchodnej Ázie. Meria 20 až 37 cm, ale napriek svojej malej veľkosti a rozkošnému vzhľadu je schopný uštipnúť jedom, ktorý je dostatočne silný na to, aby rozkladal mäso. Tieto zvieratá sú tiež jedinou skupinou jedovatých primátov. Sú všežravce. Vo vnútri ich úst spodné zuby vytvárajú štruktúru nazývanú hrebienok, ktorú používajú na čistenie, ako aj na vydlabávanie dier v kmeňoch stromov. Tento zubný hrebienok zohráva kľúčovú úlohu aj pri ich hrôzostrašnom uhryznutí, ktoré je dostatočne silné na to, aby prerazilo kosť. Na vnútornej strane hornej časti ramena má vyvýšenú lysinu – brachiálnu žľazu -, ktorá vylučuje štipľavý, jedovatý olej. Keď sa útloň váhavý cíti ohrozený, zdvihne ramená a žľazu olíže. Sliny a olej spoločne vytvárajú jedovatý roztok. Tento roztok je dostatočne silný na to, aby zabil malé cicavce a článkonožce a spôsobil anafylaktický šok, poruchy srdcovej činnosti a smrť u ľudí, ktorých útloň uhryzol. Vzhľadom na to, že sú zúrivo teritoriálni, často používajú svoj jed na obranu svojich partnerov, potomkov a potravy pred inými primátmi.
Jašterica rohatá
Jašterice rohaté, sa vyskytujú v suchých oblastiach Strednej a Severnej Ameriky. Svojimi rohmi a ostnatými šupinami tieto plazy pripomínajú malé draky, hoci každý zo 17 druhov sa líši sfarbením a presným počtom a umiestnením rohov. Bizarný obranný mechanizmus jašterice rohatej je však oveľa unikátnejší ako jej vzhľad. Jašterice rohaté majú širokú škálu predátorov, ako sú rysy, vlci, kojoti, líšky, hady a jastraby. V závislosti od predátora preto jašterica rohatá použije niekoľko obranných stratégií, aby sa vyhla zjedeniu. V prvom rade sa spolieha na svoje maskovanie. Ak je však jašterica rohatá skutočne v pasti, nasaje vzduch a vrazí svoje ostne do tlamy alebo hrdla predátora. Potom zakloní hlavu dozadu a pohybuje ňou zo strany na stranu, čím sa jej rohy ešte viac zaryjú do mäkkých tkanív tlamy alebo hrdla predátora. Ak žiadna z týchto taktík nezaberie, vystrekne krv z očných jamiek. Jašterice rohaté dokážu stiahnuť svaly okolo očí a prerušiť tak tok krvi späť do srdca. Namiesto toho krv prúdi do oblasti očí, napĺňa dutinu a tlačí na ňu, až nakoniec praskne, čím sa krv násilne vypudí v prúde, ktorý môže prekonať vzdialenosť viac ako 0,9 metra. Krv, ktorú jašterica strieka z očí, je však napustená chemickými látkami vďaka jedovatým mravcom, ktorými sa živí. Keď sa táto látka dostane do očí alebo úst dravca, spôsobuje pocit pálenia, ktorý môže byť silným odstrašujúcim prostriedkom.
