Povedala som nevlastnej dcére, že na výlet s nami nepôjde: Teraz ma manžel ignoruje!
Život v zmiešanej rodine vie byť náročný. Navonok to môže vyzerať, že všetko funguje, ale v skutočnosti sú to často drobnosti, ktoré zanechajú najhlbšie stopy. Ja som len túžila po malom výlete. Chvíľke, ktorú by som strávila so svojím manželom – bez detí. A teraz sa cítim ako tá zlá len preto, že som povedala nie.
Sme zmiešaná rodina. Nie práve ideálna.
Mám dcéru. On má tiež dcéru. Od seba ich delí len osemnásť mesiacov, no akoby medzi nimi bol svetelný rok. Jeho dcéra (moja nevlastná) s mojou dcérou nikdy nenašli spoločnú reč. Nehádajú sa, nie sú nepriateľky – jednoducho sa o seba nezaujímajú. A keď máme fungovať ako „rodina“, cítiť v tom chlad, odstup, akési trvalé napätie.
Nevlastná dcéra s nami nebýva. Žije u mamy, ktorá jej dáva, čo si zmyslí. Otec sa s ňou stretáva – berie ju na večere, vozí na krúžky, občas zostane u svokry. Ja si so svojou dcérou tiež občas urobím výlet s mojou mamou alebo bratmi. Ale môj manžel sa k nám nikdy nepridá. Ani raz.
Plán bol jednoduchý: práca a potom trocha lásky
Na jeseň mám pracovnú cestu do USA. Napadlo mi, že by sme to mohli spojiť s krátkou dovolenkou len pre nás dvoch. Náš čas. Kedy sme naposledy boli niekde sami? Už ani neviem.
Lenže potom prišla správa: jeho dcéra by sa rada pridala. A môj manžel, ako vždy nadšený z každého jej náznaku záujmu, jej takmer okamžite povedal áno. A ja som sa ocitla v pozícii tej zlej. Tej, čo nechce deti. Tej, čo je proti rodine.
Nie som proti rodine. Len chcem spravodlivosť.
Jeho dcéra neprejavuje záujem ani o mňa, ani o moju dcéru. Spoločný čas s nami ju neláka – výnimkou sú situácie, keď ide o atraktívnu destináciu. USA? Zrazu chce ísť. Inak vždy odmietala.
Keď máme spoločnú rodinnú dovolenku, manžel jej to „vynahradí“ osobitným výletom len s ňou. Ja si zasa spravím niečo len so svojou dcérou. Nevyčítam mu to. Ale manželia potrebujú aj kvalitný čas pre seba.
A moju dcéru by som na tento výlet aj tak nevzala – je v novej škole, nechcem, aby vymeškala príliš veľa hodín. Ale ak tam pôjde len jeho dcéra, vyznie to, akoby som robila rozdiely. A ak ju nezoberieme, jej mama tvrdí, že to bude vyzerať, akoby sme ju volali len ako „doprovod“ pre moju dcéru. No ani jedno nie je pravda.
Je to o rovnováhe. A o tom, čo potrebuje aj manželstvo.
Nežiadam veľa. Len pár dní. Chcem byť len žena, nie manželka, nie mama, nie nevlastná mama. Len partnerka. Možno to znie sebecky, ale verím, že každý vzťah taký čas potrebuje.
Manžel mi sľúbil, že mi to vynahradí – že pôjdeme niekam na víkend. Ale to nebude to isté. Tento výlet je pre mňa niečím výnimočným. Nechcem ho zdieľať. A už vôbec nie s niekým, kto o nás doteraz neprejavoval skutočný záujem.
Nie som zlá macocha. Ani nie som proti jeho dcére. Som len žena, ktorá chce ochrániť to najdôležitejšie – svoje manželstvo. A ak to znamená povedať nie, tak to spravím. Pretože ak sa o náš vzťah nepostaráme teraz, môže byť neskoro.
