Povolania o ktorých ste nikdy nepočuli, ale predsa existovali? Boli užitočné aj trochu bizarné!
Baviť sa budeme predovšetkým o Viktoriánskej ére, ktorá prekvitala rôznymi zaujímavosťami, vrátane zvláštnych, no v tej dobe nesmierne potrebných povolaní. Faktom ale je, že človek z dnešnej doby si to vie len ťažko predstaviť.
Väčšina si toto obdobie spája s elegantnými róbami dám alebo cylindrami pánov, no to je iba jedna – snáď najviac prívetivá – stránka tohto obdobia. Okrem toho tu bolo aj veľa chudoby, s ktorou išli ruka v ruke aj mnohé ochorenia.
Takže, tu sú neľahké povolania, ktoré museli ľudia počas 19.storočia vykonávať a peniaze, ktoré za to dostali neboli veľké – to len preto, aby sme si vedeli vážiť to, čo máme dnes, aj keď toho nemusí byť veľa.
Zberač pijavíc
Lekári v minulosti s obľubou používali pijavice na liečenie veľkého množstva neduhov, ktoré mohli človeka postretnúť (v tom čase ešte neboli plne informovaní o tom, že sú to v skutočnosti parazity).
Odkiaľ sa ale tieto pijavice brali? Dopyt po nich bol obrovský, a tak vzniklo povolanie – zberač pijavíc (hádam by ste si nemysleli, že vysoko inteligentní lekári by si ich zháňali sami).
Väčšinou to boli ženy, ktoré sedeli v člne a nohy mali ponorené vo vode jazera plného pijavíc. Prisaté pijavice, ktoré hneď zaregistrovali zdroj potravy zbierali do nádoby s vodou a to potom predávali lekárom.
Požierač hriechov
Skrátka každý človek by chcel ísť po smrti rovno do neba, ale len málokto je na to dostatočne čistí. Ľudia počas života hrešili, niektorí vo veľkom, takže sa niet, čo čudovať, že vzniklo povolanie – požierač hriechov. Ten prichádzal k zosnulým a bral na seba ich hriechy. Spoločnosť ich preto automaticky stigmatizovala ako zlých (keďže okrem svojich hriechov niesli aj ďalšie). Cirkev toto povolanie nikdy neschválila, takže nakoniec zaniklo.
Budič
Ako bolo možné, že vo svete, kde ľudia nemali mobilné telefóny či budíky nezaspali do práce? Bolo to práve vďaka budičovi – čo bol pán, ktorý chodil skoro ráno po uliciach s dlhou tyčou zakončenou kovovou špičkou, ktorou búchal na okenice ľudí, až pokým ich neotvorili. Ľudia si ho dokonca mohli objednať na konkrétny čas.
Resurekcionista
Ľudia vykonávajúci toto povolanie sa inak nazývali aj ako vykrádači hrobov alebo presnejšie zlodeji tiel – okrem popravených zločincov bolo totiž zakázané používať mŕtve telá na vedecké účely. Tých však nebolo dostatok, pretože platilo, že každý absolvent lekárskej fakulty musí vykonať pitvu ľudského tela predtým, ako sa oficiálne stane lekárom.
Preto sa našli podnikaví mladí ľudia, ktorí sa rozhodli túto dieru na trhu zaplátať. Kradli telá z hrobov a následne ich predávali lekárskym fakultám, ktoré sa nepýtali odkiaľ mŕtvoly pochádzajú, keďže mŕtvy človek nie je nikoho majetkom.
Zametač ulíc
Viktoriánske ulice boli plné nechutnej špiny, po ktorej by ste rozhodne nechceli kráčať. A teraz si predstavte, že by po tých uliciach mala kráčať šľachta! Samoľúba a draho vymódená – to skrátka nešlo dohromady.
To bola teda príležitosť pre ľudí, ktorí si chceli zarobiť. Zvyčajne to boli deti alebo starí ľudia, ktorí zametali špinu z ulice, aby tadiaľ mohol bohatý a vážený človek prejsť. Dostávali za to ale len almužnu.
Lampár
Pred vynájdením elektriny sa v mestách svietilo pomocou plynových lámp. Svetlo bolo totiž dôležité – pomáhalo predchádzať zločinom, ale aj tomu, aby niekto zakopol a vážne si ublížil.
Ako tieto lampy fungovali? Musel existovať pracovník – lampár – ktorý každú jednu osobne rozsvietil. Niesli so sebou dlhú palicu s mosadzným hrotom na zapaľovanie aj poklop na zahasenie. Okrem toho mali aj veľrybí tuk, orezávač na knôty a rebrík, ak by bolo treba niektorú lampu opraviť.
Každý lampár mal pridelenú cestu, ktorá obsahovala asi 70-80 lámp.
