Prežil Titanic, no Japonsko mu to nikdy neodpustilo: Kto bol zneuctený Masabumi Hosono?
Väčšin ľudí, ktorí prežili potopenie Titanicu označila verejnosť za šťastlivcov. Ich návrat domov znamenal novú šancu na život, tak ako to malo byť aj u jediného japonského pasažiera Masabumiho Hosona. Avšak jeho záchrana neznamenala druhú šancu, ale roky hanby. Hoci unikol smrti pri jednej z najväčších námorných katastrof histórie, doma ho čakal opovrhnutý národ, ktorý mu nikdy neodpustil, že prežil.
Kto bol Masabumi Hosono?
Masabumi Hosono pracoval ako štátny úradník na japonskom ministerstve dopravy. Vďaka znalosti ruštiny bol v roku 1910 vyslaný študovať železničný systém v Rusku. Po dvoch rokoch sa vydal cez Londýn do Southamptonu, kde 10. apríla 1912 nastúpil na Titanic ako cestujúci druhej triedy.
V osudnú noc 15. apríla sa Titanic zrazil s ľadovcom a začal sa potápať. Hosona zobudil správca a vydal sa vna palubu. Atmosféru chaosu a zúfalstva neskôr opísal slovami: „Modré záblesky, výkriky, svetlice… všetko bolo strašidelné a beznádejné.“
Boj medzi cťou a túžbou prežiť
Zo začiatku uvažoval Hosono, že zomrie so cťou, pretože ako neskôr povedal, prežiť by bolo pre Japonca hanebné. No predstava, že už nikdy neuvidí svoju ženu a deti, ho prinútila hľadať šancu na prežitie.
Tá prišla, keď dôstojník naloďoval ďalší záchranný čln a vyzval dvoch mužov, aby nastúpili. Jeden skočil — Hosono sa pridal. V člne prežil noc plnú strachu, obklopený plačúcimi ženami a deťmi. Ráno ich zachránila loď Carpathia.
Návrat plný hanby
Počas cesty do New Yorku písal Hosono list svojej žene aj detailný opis celej udalosti. Prvotné reakcie boli vlažné, až kým sa o ňom nezmienili newyorské noviny ako o „šťastnom japonskom chlapcovi“. No po návrate do domov sa všetko zmenilo.
Japonská spoločnosť kládla dôraz na česť, obetavosť a sebaobetovanie. V krajine, kde samuraji radšej volili smrť ako potupu, bol Hosono vnímaný ako zbabelec. Očakávalo sa, že zomrie s loďou, nie že sa zachráni. Miestna tlač ho verejne odsúdila a vláda prepustila zo štátnej služby — neskôr ho síce znova zamestnali, ale len ako zmluvného pracovníka.
Hosono preto po návrate viedol nenápadný život a vyhýbal sa pozornosti. Napriek verejnému poníženiu sa nikdy nebránil. Zomrel v roku 1939 vo veku 68 rokov. Jeho príbeh bol pre rodinu po celé desaťročia zdrojom hanby. Nikto ho neoslavoval ako preživšieho – naopak, bol vnímaný ako symbol zbabelosti.
Očistenie mena Masabumi Hosono
Až v roku 1997, keď do kín prišiel film Titanic od Jamesa Camerona, sa Hosonov príbeh opäť dostal do povedomia. Jeho vnuk, hudobník Haruomi Hosono (známy z kapely Yellow Magic Orchestra), povedal, že mu „mimoriadne odľahlo“, keď sa jeho starému otcovi vrátila česť. „Dlho sme sa za to hanbili. Teraz sa jeho príbeh dostal von.“
Záver
Masabumi Hosono neurobil nič iné, než že sa zachránil pred istou smrťou – rovnako ako stovky iných. No namiesto uznania čelil doma kultúrnemu nepochopeniu a tvrdému odsúdeniu. Jeho príbeh nie je len tragédiou Titanicu, ale aj pripomienkou toho, ako môže kultúrny tlak pokriviť vnímanie ľudského inštinktu prežiť. Až po desaťročiach mu svet konečne priznal, čo si zaslúžil už od začiatku – úctu a pochopenie.
