Príbeh pána Zlatka: Muža, ktorý rozdával svetlo, aj keď sám kráčal tmou!
Občas máme pocit, akoby sa v správach roztrhlo vrece so smutnými tragickými a katastrofálnymi príbehami, ktoré v nás zanechávajú pocit beznádeje a zúfalstva. Nie je však správne poddávať sa negatívnym emóciám. Vo svete sa ešte stále deje veľa dobrého, a práve preto nesmieme stratiť nádej a odhodlanie nasledovať túto cestu svetla s odhodlaním.
Pripravte sa na srdcervúci príbeh z nemocničného prostredia. Nech je pre vás inšpiráciou.
Ticho na nemocničnej chodbe
Každé ráno prichádza v bledomodrom tričku dobrovoľníka – takmer celkom obyčajný a nenápadný muž, no keď vstúpi do vestibulu Nemocnice Bory, zrazu akoby sa niečo zmenilo. Namiesto sterilného ticha zrazu počuť: „Dobrý deň, ako vám môžem pomôcť?“
Volá sa Zlatko, má 71 rokov. A hoci by mohol odpočívať na dôchodku, rozhodol sa zasvätiť posledné roky svojho života pomoci iným ľuďom, tým, ktorí sa nachádzajú v núdzi.
Prečo sa rozhodol pomáhať druhým ľuďom?
Po odchode z práce vo svojom vnútri cítil prázdno. Ráno už nezvonil budík, kalendár bol prázdny, nik ho nečakal. Počul o projekte dobrovoľníkov v novej nemocnici. Bez váhania sa prihlásil. Bol medzi prvými. Chcel niekam patriť a byť užitočný – to ho držalo v eláne užívania si dní na dôchodku.
Dobrovoľne a s nadšením sa stal súčasťou projektu „Krajší deň“. Jeho úlohou bolo byť po ruke – usmerňovať ľudí, pomáhať so samoobslužným kioskom, niekoho vypočuť.
Nečakaná diagnóza
O pár mesiacov neskôr, po jednom z bežných dní v nemocnici, zašiel sám na preventívnu prehliadku. Všetko sa zbehlo extrémne rýchlo – nečakane sa dozvedel o svojej skrytej diagnóze – onkologickom ochorení. Svet sa mu otočil naruby. Napriek tomu, že ho čakala liečba, práce dobrovoľníka sa nevzdal.
Každodenná pomoc, ktorá mení životy
Ľudia si ho začali pamätať. Mladé mamičky ho spoznávali podľa úsmevu. Starší pacienti mu vraveli „synak“. Raz pomohol žene, ktorá sa rozplakala, lebo nerozumela systému. Zastal pri nej, vysvetlil jej, kam má ísť, a ešte ju aj odprevadil. Inokedy pomáhal mužovi na vozíčku nájsť výťah. Každé také gesto – hoci sa zdá malé – je pre chorého človeka obrovské.
Zlatko nepomáha len pacientom, ale pomáha aj personálu. Sestričky si vydýchnu, keď vedia, že niekto zmätených pacientov upokojí vrúcnym slovom – niekedy je to toľko, ako podanie toho správneho lieku.
Psychológovia potvrdzujú, že ak pomáhame iným, pomáhame aj sebe
Je známe, že aktívni dobrovoľníci – najmä seniori – žijú dlhšie a spokojnejšie. Zlatko je živým dôkazom. Jeho onkologická liečba je ťažká. V jeho živote sú dni, kedy trpí nevoľnosťami. A predsa sa vždy vráti.
Odmenou je úsmev
Zlatko nechce potlesk. Nežiada nič. No keď sa ho opýtate, čo je pre neho najviac, jednoducho povie: „Keď ma niekto chytí za ruku a povie – ďakujem.“
