Niektoré zákony boli pokrokové a prospešné, iné však boli vyslovene hrozné a odrážali chyby a predsudky svojej doby. V tomto článku sa ponoríme do temných zákutí americkej legislatívy a preskúmame päť najznámejších a najžalostnejších zákonov v histórii nášho národa. Nikoho by nemalo prekvapiť, že krajina, ktorá tolerovala otroctvo, 12-ročné deti pracujúce 18 hodín denne za drobné a genocídu pôvodného obyvateľstva, prijala v priebehu rokov niekoľko, povedzme, pochybných zákonov. Pozrime sa teraz na niekoľko z nich.
Zákony o utekajúcich otrokoch (1793 a 1850)
Zákony o utekajúcich otrokoch z roku 1793 boli ako studená sprcha pre každého, kto ukrýval utečených otrokov. Prvý zákon považoval pomoc utekajúcemu otrokovi za federálny trestný čin a vyžadoval, aby úrady v slobodných štátoch pomohli pri ich chytaní a vrátení otrokov majiteľom.
V roku 1850 sa napätie okolo otroctva vystupňovalo. Prišiel zákon o utekajúcich otrokoch z roku 1850, jeho tvrdšia a vylepšená verzia. Tento zákon nariaďoval aj občanom slobodných štátov pomáhať pri chytaní utečencov a uľahčoval činnosť chytačov otrokov v slobodných oblastiach. Tieto zákony boli prinajmenšom kontroverzné. Posilnili rozdelenie medzi Severom a Juhom, pričom mnohí obyvatelia Severu boli pobúrení tým, čo považovali za presadzovanie otroctva na vlastnom dvore. Je to škaredá pripomienka boja medzi právami štátov, ľudskými právami a tým, kam až sú ľudia schopní zájsť, aby ovládali iných. Našťastie, keď sa národ rútil k občianskej vojne, tieto činy stratili svoju štipľavosť, ale ich jazvy v americkej histórii zostali.
Zákony proti cudzincom a poburovaniu (1798)
Koncom 18. storočia sa Amerika ako nový národ začala udomácňovať a podobne ako batoľa, ktoré sa učí chodiť, niekoľkokrát zakopla. Jedným z významných zakopnutí bol zákon o cudzincoch a poburovaní z roku 1798. Napätie bolo vysoké, po afére XYZ panovali obavy z vojny s Francúzskom. Federalisti, ktorí boli v tom čase pri moci, sa cítili trochu nervózne z možného nesúhlasu, najmä zo strany prisťahovalcov a ich republikánskych protivníkov.
Preto pripravili sériu zákonov zameraných proti prisťahovalcom (zákon o cudzincoch) a tým, ktorí sa odvážili vystúpiť proti vláde (zákon o poburovaní). Cudzinecké zákony dali prezidentovi právomoc deportovať každého cudzinca, ktorého považoval za nebezpečného, a sťažili prisťahovalcom možnosť voliť a získať občianstvo. Potom prišiel zákon o poburovaní, ktorý bol ako snaha zalepiť ústa kritikom vlády lepiacou páskou. Podľa neho bolo nezákonné povedať čokoľvek nepravdivé alebo škandalózne proti vláde, Kongresu alebo prezidentovi. Kritikov vláčili po súdoch a niektorí dokonca skončili vo väzení. Sloboda prejavu ustúpila do úzadia a národ si vyskúšal, čo sa stane, keď sa stretne strach a moc. Nebol to jeden z najkrajších momentov Ameriky a našťastie tieto činy zanikli po tom, ako sa vlády ujal Thomas Jefferson a jeho republikánski kamaráti, ktorí si uvedomili, že potláčanie slobody prejavu nie je práve demokratická cesta.
Zákon o sťahovaní indiánov (1830)
Začiatkom 19. storočia sa USA rýchlo rozrastali a s nimi aj chuť po pôde, najmä v južných štátoch, kde sa darilo pestovaniu bavlny. Prišiel zákon o sťahovaní indiánov, ktorý podpísal prezident Andrew Jackson. Bola to nabitá zbraň namierená proti indiánskym komunitám, najmä tým, ktoré žili na juhovýchode USA, vrátane národov Cherokee, Chickasaw, Choctaw, Creek a Seminole.
Zákon prinútil tieto pôvodné národy opustiť územia svojich predkov a presťahovať sa na určené územia západne od rieky Mississippi, na území dnešnej Oklahomy. Je tu však háčik – toto „presídlenie“ nebolo útulným výletom karavánou. Tisíce pôvodných obyvateľov Ameriky boli násilne vysťahované zo svojich domovov v rámci tzv. cesty sĺz. Podmienky boli kruté a tisíce ľudí počas cesty zomreli na choroby, hlad a vysilenie.
Internácia japonských Američanov (1942 – 1945)
Internácia japonských Američanov počas druhej svetovej vojny sa odohrala po útoku Japonského cisárstva na Pearl Harbor 7. decembra 1941. V reakcii na rozšírené obavy verejnosti zo špionáže a sabotáže podpísal prezident Franklin D. Roosevelt 19. februára 1942 výkonný dekrét č. 9066, ktorý povoľoval väznenie osôb japonského pôvodu žijúcich na západnom pobreží Spojených štátov.
Približne 120 000 japonských Američanov, z ktorých dve tretiny boli americkí občania, bolo násilne odvlečených zo svojich domovov a umiestnených do internačných táborov roztrúsených vo vnútrozemí krajiny. Rodiny prišli o svoje domovy, podniky a majetok a boli vystavené drsným životným podmienkam v týchto táboroch, obohnaných ostnatým drôtom a strážených vojenským personálom. Internácia sa všeobecne považuje za závažné porušenie občianskych slobôd a ústavných práv, keďže bola zameraná na konkrétnu rasovú a etnickú skupinu bez dôkazov o protiprávnom konaní. V roku 1988 sa vláda USA oficiálne ospravedlnila za internáciu a poskytla odškodnenie preživším zadržiavaným Japoncom a ich rodinám.
Mannov zákon (1910)
Mannov zákon, oficiálne známy ako zákon o obchode s bielymi otrokmi, bol v Spojených štátoch prijatý v roku 1910. Cieľom tohto federálneho zákona bolo bojovať proti medzištátnej preprave žien a dievčat na nemorálne účely, najmä na prostitúciu. Mannov zákon zakazoval prepravu osôb cez hranice štátov alebo do cudzích krajín na účely nemorálneho konania alebo prostitúcie. Zákon bol súčasťou širšieho sociálneho a morálneho hnutia zameraného na boj proti obchodovaniu s ľuďmi a tomu, čo sa vnímalo ako morálny úpadok spoločnosti, najmä pokiaľ ide o vykorisťovanie žien.
To všetko znie dobre. Mannov zákon bol však kontroverzný a často sa zneužíval. Bol kritizovaný pre svoje nejasné znenie a možnosť zneužitia, keď sa zameriaval na konsenzuálne vzťahy, najmä tie, ktoré sa týkali medzirasových párov alebo osôb zapojených do nemanželských vzťahov. Časom sa zákon začal uplatňovať v prípadoch, ktoré nesúviseli s jeho pôvodným zámerom, čo prispelo k jeho negatívnej povesti. V posledných rokoch sa objavili výzvy na prehodnotenie a reformu Mannovho zákona, pričom sa uznali jeho historické nedostatky a obhajovali sa komplexné právne predpisy, ktoré riešia obchodovanie s ľuďmi a zároveň chránia práva a súhlas jednotlivcov.
