Nad niektorými príbehmi, ktoré čítame v historických knihách, musíme krútiť hlavou. A predsa sú všetky tieto príbehy pravdivé. Máme záznamy od očitých svedkov, denníkové záznamy zúčastnených, dokonca aj fotografické dôkazy. Žijeme v divokom a skutočne neuveriteľnom svete a stále objavujeme ďalšie skvosty z minulosti, ktoré sa jednoducho nezdajú byť pravdepodobné, ako napríklad povstanie, ktoré sa zrodilo zo žartov s nočníkom. Kým budú existovať ľudia, budú existovať príbehy, ktorým nemôžeme uveriť, že sa skutočne stali. Nižšie nájdete pár najzaujímavejších historických príbehov, ktorým nemôžeme uveriť, že sú skutočne pravdivé.
Dvorný šašo zo 16. storočia sa vyhol poprave vďaka jeho vynaliezavosti
Šašo Triboulet rád posúval hranice. Triboulet sa narodil s vrodeným postihnutím a mal „krátke, pokrútené nohy a dlhé, visiace ruky“. Jeho vzhľad nepochybne robil z Tribouleta terč šikanovania, preto sa rozhodol oprieť o vtip. Stal sa podradným šašom, ale vďaka svojmu dôvtipu postupne stúpal v hodnostiach, až sa stal dvorným šašom samotného francúzskeho kráľa. Triboulet bol však nielen pohotový, ale aj drzý, a jedného dňa si pomyslel, že by bolo vtipné dať kráľovi Františkovi I. po zadku.
Františkovi I. sa to v skutočnosti nezdalo smiešne. Prikázal šašovi, aby sa okamžite ospravedlnil, na čo Triboulet odpovedal: „Veľmi sa ospravedlňujem, Vaše veličenstvo, že som vás nespoznal! Pomýlil som si vás s kráľovnou!“ Kráľovi to opäť neprišlo smiešne. Namiesto toho nariadil, aby bol Triboulet popravený. Z úcty k dlhoročnej službe šaša však ponúkol, aby si Triboulet mohol vybrať formu popravy. Šašo bez mihnutia oka odpovedal: „Dobrý pane, kvôli svätému Nitoucheovi a svätému Pansardovi, patrónom šialenstva, si vyberám smrť na starobu.“ Kráľa táto odpoveď tak zaujala, že zrušil Tribouletovu popravu a namiesto toho ho vyhnal.
Pompeje mali priechody a obchody s rýchlym občerstvením
Pompeje poskytli modernej spoločnosti nepredstaviteľný pohľad na život v starovekom Taliansku. Popol, ktorý spadol z hory Vezuv v roku 79 n. l., zachoval bežné, každodenné aspekty života, ktoré máme možnosť vidieť len zriedka. Patria sem aj obchody s „rýchlym občerstvením“ nazývané termopoly, ktoré fungovali veľmi podobne ako naše dnešné takeout. Na pulte boli vystavené nádoby s vopred pripraveným jedlom a okoloidúci sa mohli zastaviť a vziať si jedlo. Nejedli sa však hamburgery a hranolky – predstavte si skôr hlodavce pečené na mede.
Po tom, čo si obyvatelia Pompejí vzali jedlo so sebou, možno museli prejsť na druhú stranu ulice. Ulice boli z kameňa, po ktorom sa ťahalo všelijaké blato a špina. Obyvatelia Pompejí preto vybudovali akýsi prechod – vyvýšené kamene, po ktorých mohli ľudia prejsť, aby sa vyhli neporiadku na ulici. Tieto kamene boli strategicky rozmiestnené tak, aby kolesá vtedajších vozov mohli ľahko prejsť cez prechod. Ešte dnes môžete na ceste vidieť ryhy po týchto kočoch.
Astronóm Tycho Brahe prišiel v súboji o nos, vlastnil opitého losa a mal vlastného osobného šaša
Tycho Brahe bol ten typ boháča, keď neviete, čo so sebou. (Hovorí sa, že vlastnil 1 % všetkých peňazí v Dánsku.) Tak sa zabával sám. Stal sa astronómom, sledoval pohyb komét… a dostával sa do ostrých sporov s Galileom. Raz sa tak veľmi opil, že sa dostal do súboja, v ktorom mu protivník ustrelil nos. Nemusel sa však báť – Brahe si dal vyrobiť zlato-strieborný umelý nos, ktorý ho nahradil.
O svoj alkohol sa delil aj so svojimi domácimi zvieratami – jedným z nich bol los. Jednej noci sa los tak opil, že spadol zo schodov a zabil sa. O svoje nápoje sa delil aj s Jeppom, svojím osobným šašom, o ktorom si myslel, že je jasnovidec. Šaša, ktorý bol malým človekom, však prinútil, aby všetky jedlá jedol pod Braheho stolom.
Otec atómovej bomby J. Robert Oppenheimer sa pokúsil otráviť svojho profesora
Filmových divákov možno prekvapila scéna na začiatku filmového trháku Oppenheimer z roku 2023, v ktorej Robert vpichne jed do jablka svojho učiteľa, aby mu ho v poslednej chvíli vytrhol. Ukázalo sa, že práve táto filmová scéna sa skutočne odohrala v živote Roberta Oppenheimera. Keď bol Oppenheimer mladým vysokoškolákom v Anglicku, veľmi sa mu cnelo po domove a mal depresie. Svoju zlosť si vybil na svojom profesorovi tak, že do jablka vstrekol jed z laboratória a nechal mu ho.
Bol ten jed smrteľne jedovatý kyanid ako vo filme? Diskutuje sa o tom, že to mohlo byť niečo menej účinné; ale bez ohľadu na to, vedenie školy na to prišlo a Oppenheimera takmer vylúčili (našťastie pre neho mal dosť vplyvných rodičov, ktorí ho z toho vyslobodili).
Benjamin Franklin a John Adams kedysi museli spať v jednej posteli – a hádali sa, či nechať otvorené okno
Dvaja otcovia zakladatelia. Jedna posteľ. A poriadne sa pohádali o to, či má byť okno otvorené alebo zatvorené. Hoci sa to môže zdať ako príbeh z historickej fikcie, je to pravda. Na jeseň roku 1776 boli Benjamin Franklin a John Adams spolu s jedným ďalším zástupcom Kontinentálneho kongresu na ceste z Filadelfie na Staten Island. Chystali sa pokúsiť o mierové rokovania s Britmi. Na noc sa zastavili v hostinci v New Jersey a dozvedeli sa, že sú tam voľné len dve izby. Adams a Franklin zdanlivo prenechali izbu svojmu tretiemu spoločníkovi a rozhodli sa pre spoločnú posteľ.
Na smiešnosti tejto scéne pridával aj fakt, že Franklin veľmi uprednostňoval, aby boli v noci otvorené okná. Na druhej strane Adams sa „bál“ nočného vzduchu. Ako si Adams zapísal do svojho denníka: „Okno bolo otvorené a ja, ktorý som bol invalid a bál som sa nočného vzduchu, ktorý na mňa fúkal, som ho zatvoril. Ach, hovorí Franklin, nezatváraj to okno. Udusíme sa. Odpovedal som, že sa bojím večerného vzduchu.“ Adams zrejme nakoniec zaspal a nechal Franklina vyhrať spor o okno.
