Tragická vzdušná výprava Salomona Andréeho: neúspešná cesta za Severný pól
Koncom 19. storočia bol Severný pól pre mnohých prieskumníkov stále veľkou geografickou záhadou. Snaha dostať sa k tomuto nehostinnému, zamrznutému oceánu sa stala cieľom dobrodruhov po celom svete. Táto cesta však mnohých stála vysokú cenu. Švédsky inžinier a aeronaut Salomon August Andrée bol Arktídou natoľko očarený, že sa v roku 1897 rozhodol podstúpiť vlastnú expedíciu. Na rozdiel od predošlých výprav sa však rozhodol nepodnikať cestu po mori či ľade, ale vzlietnuť vo vodíkovom balóne.
Po niekoľkých neúspešných pokusoch otvoriť si vlastnú strojársku dielňu sa Andrée zamestnal ako asistent na Kráľovskom technologickom inštitúte v Štokholme a zúčastnil sa vedeckej expedície na Špicbergy. Neskôr pracoval na patentovom úrade, kde hodnotil prihlášky a posudzoval technickú uskutočniteľnosť vynálezov. Tieto skúsenosti zohrali dôležitú úlohu pri jeho budúcej výprave. Veril, že ľudská vynaliezavosť dokáže prekonať všetky prekážky, a že technicky vybavený balón uspeje tam, kde tradičné metódy zlyhali.
Švédsko na vrchole popularity
13. februára 1895 predstúpil Andrée pred Kráľovskú geografickú spoločnosť, aby ju presvedčil, že dokáže uskutočniť svoj sen — skonštruovať balón s novým systémom riadenia, ktorý sám navrhol:
„špeciálny systém ťažkých vlečných lán, ktoré by ležali na zemi a ťahali sa vodou alebo po ľade, čím by sa plavidlo spomaľovalo natoľko, že by sa dalo riadiť plachtami.“
Ubezpečoval, že arktické letné počasie je ideálne, keďže slnko svieti 24 hodín denne, čo skracuje čas výpravy na polovicu. Andréeho optimizmus ich presvedčil a s finančnou podporou objednal z Paríža 20-metrový trojvrstvový hodvábny balón menom Örnen („Orol“). Ten uniesol troch ľudí, ktorí sa mohli vyspať na podlahe a variť na špeciálne upravenom sporáku – zavesenom osem metrov pod košom, v bezpečnej vzdialenosti od horľavého vodíka.
Posádka mala problémy už na začiatku
Výpravy sa zmali zúčasniť 47-ročný meteorológ Nils Ekholm, ktorý viedol expedíciu na Špicbergy, a 23-ročný asistent fyziky Nils Strindberg. Po neúspešnom štarte však Ekholm zistil, že z balóna uniká príliš veľa vodíka. Keď vyjadril obavy z nedostatočného vztlaku, Andrée, ktorý tajne dopĺňal vodík, ho z expedície vyhodil. Bol jeho tlak na úspech tak veľký, že ignoroval bezpečnostné riziká a riskoval životy posádky?
Ekholmovo miesto zaujal 27-ročný Knut Frænkel a spolu s Andrée a Strindbergom sa 11. júla 1897 vydali svoj na druhý pokus. Hneď po štarte sa však vlečné laná, ktoré mali stabilizovať balón, zamotali, začali trieť o arktický ľad a zachytili sa o skrutky na koši, čo viedlo k uvoľneniu niektorých lán a nebezpečnému sťahovaniu koša smerom k morskej hladine. Posádka bola nútená vysypať 210 kilogramov balastu, čím stratila 740 kilogramov celkovej hmotnosti — a balón sa stal riadeným plavidlom len na papieri, v skutočnosti bol vydaný napospas vetru.
Ďalšie ťažkosti viedli k neúspechu celej výpravy
Balón vystúpil do výšky približne 700 metrov, kde nízky tlak zrýchľoval únik vodíka cez tkaninu. Napriek tomu bol Andrée stále optimistický a dva dni po štarte poslal do novín Aftonbladet správu cez poštového holuba:
„13. júla o 12:30, nachádzame sa na 82° severnej šírky a 15° 5′ východnej dĺžky. Letíme dobrým tempom smerom na východ, s odchýlkou 10° na juh. Na palube je všetko v poriadku.“
Jeho denníky však rozprávajú iný príbeh. Balón premočený dažďom rýchlo strácal vodík, posádka ho musela neustále dopĺňať a nakoniec nútene pristála na ľade. Prečo zmenili plán a opustili cestu na Severný pól, zostáva záhadou.
Cesta späť nebola vôbec jednoduchá
Posádka sa potom rozhodla vydať pešo smerom na juhozápad k mysu Flóra v Krajine Františka Jozefa, kde sa nachádzal sklad zásob. Väčšinu ale museli nechať na mieste. Po niekoľkých dňoch pochodu si uvedomili, že ich ľad unáša späť rýchlejšie, než kráčajú vpred, a zmenili smer k menšiemu skladu na Siedmich ostrovoch.
S príchodom zimy sa pohyb po ľade stále viac sťažoval. Postavili si preto prístrešok, no 2. októbra ho zničila ľadová kryha. Andrée si v ten deň poznamenal:
„Nikto nestratil odvahu. S takýmito druhmi by človek – dovolím si povedať – zvládol čokoľvek, za akýchkoľvek okolností.“
Pozostatky expedície boli objavené až po 33 rokoch, v roku 1930, keď nórska poľovnícka výprava narazila na ich výstroj pri hľadaní vody. Oficiálne pátranie prinieslo nájdenie tiel všetkých troch členov a množstva cenných artefaktov – denníkov, máp, Strindbergových fotografických filmov a jeho denníka. Tento objav odhalil tragický osud odvážnych prieskumníkov.
Záver
Neskoršie zápisy v denníkoch ukázali, že žili ešte niekoľko týždňov po 2. októbri. Postavili si nový prístrešok a sledovali vtáky. Posledný zápis pochádza z 8. októbra, kedy ich zdržal silný vietor. Príčina smrti zostáva nejasná – pravdepodobne podľahli chladu a vyčerpaniu či útoku ľadového medveďa.
Pozostatky mužov priviezli do Štokholmu s veľkou poctou. Kráľ Gustav V. im vzdal úctu ako hrdinom, ktorí sa pokúsili preskúmať neznáme končiny Arktídy.
