Mnohé z dnešných najspoľahlivejších technológií by neboli s nami, ak by ľudia neustále nehľadali spôsoby ako vylepšiť svoj život. Bez nich by bola naša existencia omnoho zložitejšia.
Toalety
Zatiaľ, čo mnohí považujú splachovacie toalety za samozrejmosť, život bez nich vyzeral trochu inak. Moderné toalety znižujú ohniská infekčných chorôb ako je cholera a týfus.
Ľudia zvyčajne datujú moderné splachovacie WC do doby, kedy žil krstný otec kráľovnej Alžbety I., John Harington. Možnosti, ktoré predtým mal opísal ako „strašné skrine s dierami v zemi“. Harington chcel vrátiť toaletu späť dovnútra a z umývania urobiť pohodlnejší zážitok, no nestalo sa tak. Namiesto pripojenia na kanalizáciu padal obsah toalety do dolnej komory, ktorú potom musel vyprázdniť nejaký nešťastník. Ešte horšie bolo, že kvôli konštrukcii sa toxické a horľavé plyny uvoľnené pri rozklade moču a stolice mohli vrátiť späť a vytvoriť potencionálne smrtiace situácie. Haringtonove modely sa neuchytili.
Neskôr v roku 1775 škótsky hodinár Alexander Cumming vyvinul inštalatérsky kúsok, ktorý sa pripojil k zadnej časti toalety. Toxické plyny sa tak nedostali späť do domu, ale skĺzli do toalety. Akonáhle sa materiály na výrobu stali lacnejšími svet bol opäť o niečo bezpečnejší. Telesný odpad prešiel zo splachovacích toaliet do kanalizácie alebo septikov, čo znamenalo, že nebol na ulici ani v pitnej vode. V súčasnosti však ešte stále 1 zo 4 ľudí nemá prístup k základným toaletám.
Krvná banka
Pred menej ako storočím pacienti, ktorí si vyžadovali transfúziu krvi bojovali s časom. Neexistovala žiadna organizovaná sieť darcov krvi, pretože vzácnu tekutinu bolo ťažké uchovať. Ľudia si museli nájsť vlastných darcov skôr, ako bolo neskoro.
Keď sa v roku 1937 našiel spôsob ako uchovať krv až na 10 dní, lekár Bernard Fantus založil v chicagskej nemocnici Cook County Hospital prvú národnú „krvnú banku“. Ľudia si mohli uložiť krv pre svoju vlastnú potrebu alebo ju darovať niekomu inému s rovnakou krvnou skupinou.
V podobnom čase prišiel chirurg Charles R. Drew na metódu ako oddeliť plazmu a zistil, že ak nie je potrebná celá krv, krvné transfúzie by sa mohli úspešne vykonávať iba s plazmou. Mohla by sa vysušiť a dlhodobo uskladniť v krvných bankách. Keď druhá svetová vojna zdecimovala Európu, Drew a americký Červený kríž spustili prelomový program zberu darovanej plazmy v USA a odoslali ju do Británie. Tým v podstate vytvorili národný systém darcovstva krvi. V súčasnosti sa po celom svete vyberie niekoľko miliónov jednotiek krvi čím sa zachráni nespočetné množstvo životov.
Röntgenové lúče
Jedného jesenného večera v roku 1895 Wilhelm Röntgen, nemecký profesor fyziky, experimentoval s vedením elektriny prostredníctvom nízkotlakových plynov, keď náhodou objavil záhadný lúč schopný vytvoriť chemicky potiahnutú fluorescenciu obrazovky niekoľko metrov dopredu. Pokračoval vo vkladaní predmetov medzi trubicu a obrazovku, aby videl tiene, ktoré vytvorili. Keď to skúsil s kúskom olova, videl tiene nielen olova, ale aj kostí vo svojej ruke.
Ďalšie experimenty ukázali, že obrazovka by mohla byť nahradená fotografickou doskou a prístroj bol na svete. Röntgenov objav bol revolúciu v spôsobe, akým lekári zisťovali mnohé choroby a zranenia. Dnes sa röntgenové lúče používajú aj v iných odvetviach, vďaka čomu je svet omnoho bezpečnejším miestom.
Čiarové kódy
26. júna 1974 pokladník v obchode s potravinami v supermarkete Marsh v Troy v Ohiu prvý krát naskenoval položku (balíček žuvačiek Wrigley’s Juicy Fruit), ktorá bola automaticky zaregistrovaná. Vynálezcami tohto obchodného zázraku boli N. Joseph Woodland a Bernard Silver, ktorí chceli vytvoriť systém liniek schopných identifikovať spotrebiteľské výrobky pomocou kódovaných informácií čítaných optickým skenerom. Woodland inšpirovaný morzeovkou, ktorú používal ako skaut a filmovými zvukovými systémami, navrhol v roku 1920 technológiu, ktorá sa neskôr s vylepšeniami zamestnanca IBM Georgea Laurera stala základom pre rýchlejšie prechádzanie pokladničnými linkami.
Čiarové kódy sa používajú v rôznych odvetviach a môžu zvýšiť produktivitu 8 až 10 krát v porovnaní s manuálnym zadávaním údajov.
Bezpečnostné pásy
Myšlienka bezpečnostného pásu nezačína švédskym inžinierom Nilsom Bohlinom, ako by sme si mohli myslieť. Už v 19. storočí ľudia rozmýšľali ako urobiť svoju cestu, či let bezpečnejším.
Bol to však Bohlin, inžinier spoločnosti Volvo, ktorý sa snažil vylepšiť dvojbodobé pásy, ktoré boli schopné pri vysokých rýchlostiach spôsobiť vnútorné poranenia. Stabilizáciou trupu ramenným popruhom mohli byť cestujúci a vodiči v bezpečí bez toho, aby sa uchýlili k zaťažujúcim štvorbodovým pásom, ktoré nosia piloti alebo staršiemu pásu v tvare písmena Y. Spoločnosť Volvo nie len, že vytvorila trojbodový bezpečnostný pás, ale umožnila každému výrobcovi automobilu tento nenahraditeľný prvok zdarma používať. V čase Bohlinovej smrti v roku 2002 sa odhadovalo, že jeho vynález zachránil viac ako milión životov.
Žiarovka
Osvetlenie miestností bývalo kedysi nebezpečným zážitkom. Otvorený oheň na sviečkach mohol veci ľahko zapáliť, nehovoriac o plynovej lampe, ktorá bola síce o krok ďalej, ale hrozila nebezpečnými výparmi a výbuchom.
V minulosti existovalo veľa vedcov a výskumníkov, ktorí sa pokúšali vytvoriť to, čo sa napokon podarilo Edisonovi. Demonštrovali ako by sa mohla elektrina použiť na vytvorenie svetla. V roku 1840 bol William Grove schopný preniesť elektrinou svetlo, no skorý vynález bol mimoriadne drahý na výrobu a nespoľahlivý. Prelom nastal až v roku 1878, keď chemik Joseph Swan nahradil drahé platinové vlákno v prvých žiarovkách lacnejším karbonizovaným materiálom s dlhou životnosťou. Rok po Swanovi, predviedol Edison svoju verziu žiarovky. Po dlhom súdnom spore o porušení patentu sa obaja rozhodli spojiť sily a vytvorili spoločnosť Edison-Swan United. Dokonca ani žiarovka oboch mužov nebola dokonalá a stále si žiadala svoje vylepšania. Patentový expert Lewis Latimer obalil uhlíkové vlákno do lepenky, čím mala žiarovka dlhšiu životnosť.
Svetlo sa tak stalo omnoho bezpečnejšie a pomohlo v najrôznejších oblastiach moderného života.
Visuté mosty
Visuté mosty nie sú ničím novým. V Číne existuje jeden starý najmenej 1000 rokov, ktorý bol donedávna vyrobný z bambusu. Moderné visuté mosty však prišli okolo roku 1800 a boli podstatne iné. Vytvorili spojenie cez oveľa väčšie vzdialenosti, odolali silným búrkam aj stále rastúcej automobilovej dopravy.
Keď v 19. storočí inžinier John A. Roebling videl, že železnica Allegheny Portage používa rozbité konopné laná na prekonanie vzdialeností, rozhodol sa vytvoriť spôsob výroby, spriadania a ukotvenia oceľových lán, technológie, ktorá čoskoro viedla k visutým mostom. Roeblingove inovácie pomohli k návrhom viacerých mostov, medzi nimi aj slávny Brooklynsky most z druhej polovice 19. storočia (Washington po smrti svoj otca neskôr prevzal projekt ako hlavný inžinier).
Dnes nájdeme visuté mosty všade vo svete. Umožnili ľuďom bezpečný a ľahký prechod cez priepasti a rozsiahle vodné plochy.
