Záhadný reflex drevorubačov z Maine: Stačilo slovo a urobili čokoľvek, čo im prikázali
Na konci 19. storočia sa v štáte Maine na severe USA objavil medzi francúzsko-kanadskými drevorubačmi jeden zvláštny jav – neobvyklá reakcia na prekvapenie. Pri náhlom hluku alebo pohybe doslova vyskočili do vzduchu, kričali alebo okamžite poslúchali príkazy. Že to znie ako úplny nezmysel? Tak čítajte ďalej.
Neobyčajný jav šíriaci sa lesom
Záhadní drevorubači žili okolo jazera Moosehead Lake a ich správanie bolo pre ostatných veľmi zvláštne. Keď sa niečoho zľakli, reagovali prehnane – vyskočili, kričali alebo vykonali príkazy bez rozmýšľania. Tento stav pritiahol pozornosť lekárov už v roku 1878, keď o ňom informoval významný americký neurológ George Miller Beard. O dva roky neskôr sa Beard vydal priamo do oblasti, aby si tento všetko overil na vlastné oči.
Beard si všimol, že „skokani“ reagujú na rôzne podnety veľmi rýchlo a bez kontroly. Napríklad keď jeden z nich selkal tabak udreli ho prudko do ramena a prikázali mu, aby odhodil nôž. Muž tak v sekunde urobil a svoj rozkaz s krikom zopakoval.
Takéto reakcie však často končili zraneniami – niektorí skokani si nevedomky ubližovali. Jeden z nich si napríklad porezal ruku po tom, čo päsťou prerazil sklo. Ďalší si takmer porezal hrdlo pri holení, keď sa za ním zrazu zabuchli dvere.
Muži podrobení kompletnej analýze
Beard po dlhých pozorovaniach dospel k záveru, že ide o nervovú poruchu, ktorá má psychický základ. Vo svojom článku z roku 1881 označil tento stav za formu hystérie. Podľa neho bola choroba spojená so šteklením – drevorubači sa navzájom často šteklili a prekvapovali, čo mohlo viesť k rozvoju tohto reflexu.
Zistil tiež, že skákajúci sa často vyskytovali v rámci rodín, čo naznačovalo, že porucha môže byť dedičná. V jednej rodine napríklad žilo až päť skokanov z rôznych generácií, v inej to boli všetci bratia.
Hoci sa jav najviac spájal s francúzsko-kanadskými drevorubačmi, správy z konca 19. storočia uvádzali podobné prípady aj medzi inými etnickými skupinami, ako Nemci, Škandinávci alebo Íri, ktorí pracovali v lesoch Severnej Ameriky.
Nezvyčajný fenomén, ktorý sa rozšíril aj do zvyšku sveta
Noviny hlásili výskyt skákajúcich nielen v Maine, ale aj v ďalších častiach USA a Kanady. Tieto správy naznačujú, že podobné reakcie mohli vzniknúť nezávisle v rôznych izolovaných komunitách, kde ľudia čelili fyzickému stresu a osamelosti.
Zaujímavé je, že podobné prejavy existujú aj inde vo svete. Napríklad v Malajzii je známy jav nazývaný „latah“, ktorý zahŕňa podobné reakcie na prekvapenie, ako sú rýchle pohyby, opakovanie slov a poslušnosť príkazom. Na Sibíri zase medzi Jakutmi existuje stav „myriachit“ so zhodnými znakmi.
Po počiatočnom záujme vedcov sa však o fenoméne skákajúcich Francúzov na dlhý čas prestalo hovoriť. V 60. rokoch 20. storočia sa ale znova objavili nové prípady. Neurológ Harold Stevens opísal troch pacientov, ktorí mali podobné prejavy. Jeden z nich bol francúzsko-kanadského pôvodu s rodinnými väzbami na drevorubačov v Maine, ďalšie dve ženy pochádzali zo Severnej Karolíny.
V roku 1967 ďalší lekár, Charles Kunkle, popísal 15 pacientov s týmto javom a sociológ Gordon Moss potom študoval 41 jedincov až kým nedospel k záveru, že skákanie nie je viazané na vek, pohlavie, ani etnickú príslušnosť. Podľa neho ide o reakciu na kombináciu sociálnych a fyzických stresov, ktoré vyvolávajú tieto prejavy.
Čo všetko dokáže izolácia?
Reuben Rabinovitch, odborník z McGill University, v roku 1965 opisoval detskú hru, ktorú videl v pohorí Laurentian v Kanade. Deti sa navzájom pichali a vyvolávali reakcie podobné skákaniu. Táto hra sa mohla podľa neho vyvinúť v dôsledku izolácie a jednotvárnosti života v lesných táboroch.
Rabinovitch preto tvrdil, že skákanie nie je choroba, ale naučený reflex, ktorý sa stal spoločenskou zábavou v izolovaných komunitách. Keď sa lesné tábory prestali používať, tento zvyk postupne zmizol.
Podporu tejto teórie priniesla aj štúdia z roku 1986, ktorá sledovala skupinu mužov v Quebecku. Všetci muži si osvojili skákacie reakcie počas dospievania po nástupe do drevárskych táborov, kde ich kolegovia neustále dráždili a provokovali.
Záver
Syndróm skákajúcich Francúzov z Maine je fascinujúcim príkladom, ako môže prostredie, spoločenské podmienky a genetika spôsobiť vznik zvláštneho nervového javu. Aj keď dnes už podobné prejavy takmer nevidíme, tento fenomén nám pripomína, ako veľmi je ľudské správanie formované okolnosťami, v ktorých žijeme.
