Záznam zo života stredovekých mníchov: museli dodržiavať tieto pravidlá!
Mnísi boli kedysi symbolom nie len viery, ale aj vzdelania. Mnohí si ich život predstavujú maximálne puritánsky, iní zase uverili tomu, že si dovolia žiť nanajvýš ľahkovážne. Kde je pravda? Niekde uprostred. A my sme tu preto, aby sme vám niektoré pravidlá objasnili. Byť mníchom nebolo ani zďaleka jednoduché, no v porovnaní so životným trápením iných ľudí v tom čase, by niekto mohol povedať, že to bolo náramne jednoduché.
Prísny režim ticha
V mnohých kláštoroch platilo pravidlo, že mnísi museli byť väčšinu dňa úplne ticho. Hovoriť mohli iba počas určitých modlitieb alebo vyhradených hodín. Na komunikáciu používali vlastný „jazyk gest“, ktorý bol veľmi rozvinutý a detailný, aby si mohli napríklad oznámiť potrebu jedla alebo postihnutie chorobou.
Knihy a vedomosti
Mnísi mali povolené vlastniť a čítať iba sväté texty a liturgické knihy. Svetské knihy, či už z oblasti filozofie alebo vedy boli často považované za rozptyľujúce a nebezpečné pre dušu. Niektorí mnísi ale mali výnimku a tí mali k týmto knihám prístup. Takisto sa venovali prepisovanie antických diel, no dialo sa to mimo oficiálne pravidlá.
Striedmosť v spánku
Postele boli často tvrdé a jednoduché – mnohí mnísi spali na drevených doskách alebo slamníkoch bez matracov, s cieľom mať čo najhoršie podmienky a cez ich trápenie konať pokánie. Niektoré rehole mali dokonca pravidlo, že mnísi musia spať v sede alebo s knihou v ruke, aby nespali príliš dlho. Striedmosť sa nedodržiavala len v jedle.
Pôst ako cesta k čistote
Pôst bol základom mníšskeho života. V mnohých kláštoroch sa jedlo konzumovalo len raz denne, často len chlieb, voda a zelenina. Mäso bolo zakázané, a to aj v prípade choroby, pretože bolo považované za príliš rozptyľujú. V pôstnych obdobiach sa zdržiavali jedla aj niekoľko dní.
Zákaz osobného majetku a spoločné vlastníctvo
Mnísi žili v komunite, kde bolo všetko spoločné. Vlastniť osobný majetok bolo zakázané, aby boli mnísi chránení pred pokušením a ovládaním materiálnymi vecami. Oblečenie, náradie, knihy – všetko patrilo kláštoru a používalo sa podľa potreby.
Veľmi skoré vstávanie
Deň mnícha začínal veľmi skoro, niekedy už o polnoci, kedy sa konala tzv. „vigília“ alebo ranná modlitba. Po nej nasledovali ďalšie modlitby, práca a štúdium.
Zákaz smiechu
Mnísi museli byť vážni a sústredení najmä počas modlitieb a práce. Smiech a zábava boli povolené len počas vyhradených chvíľ, inak sa považovali za rozptyľovanie od duchovnej cesty.
Pomalá a rozvážne chôdza
Napríklad kartuziáni, známi svojou prísnou askézou, chodili veľmi pomaly a vedome, aby udržali sústredenie na modlitbu a meditáciu. Rýchla chôdza alebo akýkoľvek prejav nepozornosti sa považoval za narušenie duchovného pokoja.
Odopieranie telesných pôžitkov
Mnísi sa vzdávali všetkých telesných pôžitkov, vrátane pôžitku z jedla, luxusného oblečenia a dokonca aj osobnej hygieny. Často sa praktizovalo aj bičovanie alebo iné formy telesného trestu ako výraz pokánia a duchovného očistenia.
