Putinova tajná armáda: Krvavý príbeh Wagnerovcov

Predstavte si armádu, ktorá mocným poslúži na špinavú prácu a potom mizne bez stopy. Súkromnú armádu hrdlorezov, vojenskú silu…, ktorá vlastne oficiálne ani neexistuje. A predsa dokáže meniť dejiny, posúvať frontové línie a rozhodovať o osudoch štátov. Wagnerovci.

Najznámejšia súkromná vojenská spoločnosť na svete. Synonymum brutality, beztrestnosti a moci. Keď sa niekde zjavia, najčastejšie to znamená, že tam sa už stopercentne nebude hrať podľa pravidiel. Že prichádza sila, pri ktorej neexistuje morálka ani zákon. A za tým všetkým stál až donedávna jediný muž, Jevgenij Prigožin.

Petrohrad, deväťdesiate roky: Prigožinova cesta od kuchyne až k armáde

Príbeh Wagnerovcov je neoddeliteľne spätý s Jevgenijom Prigožinom. Ten sa v divokých deväťdesiatych rokoch v Rusku vďaka politickým kontaktom stáva oligarchom, ku ktorému smerujú obrovské štátne zákazky. Z jeho malej cateringovej firmy sa tak zanedlho stáva doslova impérium. Moloch, ktorý zásobuje množstvo škôl, väznice a neskôr dokonca aj Kremeľ. Preto ani neprekvapí, že Prigožinovi čoskoro prischla prezývka „Putinov kuchár“. Za týmto nevinným úsmevným označením sa ale skrýval muž, ktorý mal oveľa väčšie ambície.

Prigožin totiž veľmi rýchlo prišiel k nevyhnutnému záveru: jeho cateringový biznis je len začiatok, skutočnú moc nad ľuďmi získa so zbraňou v ruke. Tak sa začal rodiť projekt, ktorý sa v závetrí postupne zmenil na jednu z najobávanejších žoldnierskych skupín na svete. Súkromnú armádu, ktorá bola pripravená bojovať všade tam, kde Rusko potrebovalo rozšíriť sféru svojho vplyvu „neviditeľnou rukou“.

Zrod Wagnerovcov – najprv len malá skupina veteránov bez mena

Prvé správy o Wagnerovcoch sa objavujú už v roku 2014 počas bojov prebiehajúcich na východe Ukrajiny. Separatisti v Donecku a Luhansku sa totiž o odštiepenie nepokúšali sami. V zákulisí pôsobili aj zvláštni a perfektne vycvičení, „dobrovoľníci“ bez identifikačných znakov. Títo muži už vtedy konali na základe príkazov Moskvy, no oficiálne nikdy neboli súčasťou ruskej armády.

Podľa Catriny Doxsee, expertky na Wagnerovu skupinu z neziskového Centra pre strategické a medzinárodné štúdie, sa Wagnerova skupina prvýkrát zapojila do ukrajinsko-ruského konfliktu v roku 2014, keď Rusko nelegálne anektovalo Krymský polostrov.

Názov „Wagnerovci“ potom vraj vzišiel z rádiového volacieho znaku jedného z hlavných veliteľov skupiny Dmitrija Utkina, bývalého dôstojníka ruských špeciálnych síl GRU a tiež nadšeného fanúšika Tretej ríše (k pravdivosti tohto tvrdenia určite prispieva aj jeden zaujímavý fakt: Utkin mal nad kľúčnymi kosťami viditeľne vytetované nacistické insígnie organizácie SS). A prečo ho vlastne volali „Wagner“? Údajne na počesť Richarda Wagnera, najobľúbenejšieho skladateľa Adolfa Hitlera.

Napokon sa z malej skupiny veteránov, ktorá v roku 2014 mala len približne 250 členov, stala takmer regulérna súkromná armáda, ktorá v časoch najväčšej „slávy“ disponovala silou viac ako 50 tisíc mužov, tankami, delostrelectvom a vlastnou vojenskou hierarchiou.

Wagner Group v Sýrii a Afrike – jednoduchý biznis model

Wagnerovci sa tiež zviditeľnili v Sýrii, kde prišli bojovať po boku Asadovho režimu. Pri tom ale samozrejme nezabudli vyberať krvavé dane. Zabezpečovali tam totiž ropné a plynárenské polia výmenou za významný podiel na ich ziskoch. Pre Moskvu inak ideálny scenár. Žiadna priama zodpovednosť, pretože v konflikte sa angažujú iba „neznámi žoldnieri“.

Podobne to fungovalo aj v Afrike. V Stredoafrickej republike Wagnerovci chránili prezidenta a na oplátku získali prístup k diamantovým baniam. V Mali, Sudáne či Líbyi zasahovali do občianskych vojen. Samozrejme vždy na tej strane, ktorá bola ochotná zaplatiť najviac. Ale vedia, že sa to oplatí. Vďaka rusom sa miska váh totiž nakloní na ich stranu. Z Wagner Group sa tak stala doslova obchodná značka, exportná služba ruskej štátnej moci.

Ich brutalita nepoznala hraníc

Správy o ich praktikách desili celý svet. Objavili sa videá, kde Wagnerovci mučili svojich zajatcov, popravovali civilistov a používali taktiky, ktoré by inak regulárnej armáde okamžite pripísali ako ťažké vojnové zločiny.

„Ukázali mi čerstvo odseknuté hlavy našich chlapov, namontované na železobetóne. Jeden z nich povedal: ‚Toto je Edik a toto je Valera. Chceli, aby sa všetko robilo podľa Ženevských konvencií. Chceš to robiť aj ty podľa konvencií? Je tu miesto pre tretieho…“

(z priebehu výsluchu zajatého ukrajinského vojaka Wagnerovcami, Bachmut, 29.december 2022, zdroj).

Takže žiadna oficiálna zodpovednosť a Prigožin veľmi dobre vedel, že práve táto „neviditeľnosť“ je ich najväčším tromfom.

Stredoafrická republika 2018: V jednej z najslabšie rozvinutých krajin Afriky (na druhú stranu, plnú diamantov) Wagnerovci spolu s miestnymi ozbrojenými silami rozpútali teror, ktorý zahŕňal početné masové popravy, mučenie a nútené vysídľovanie civilistov. Pri snahe utajiť svoju prítomnosť v krajine tu boli zabití aj traja ruskí novinári pri natáčaní dokumentu o aktivitách Wagnerovej skupiny.
Buča 2022: Podľa tvrdení nemeckej tajnej služby sa Wagnerovci v marci 2022 významne podieľali na masakre civilistov v ukrajinskej Buči.
V apríli 2022 organizácia Human Rights Watch uviedla, že podozriví ruskí žoldnieri boli údajne zapojení do masakru v Mali, kde bolo „bezodkladne popravených“ odhadom 300 civilistov. Zaujímavosť: po prevrate v roku 2021 nová vláda Mali platila Wagnerovcom za „poskytnuté služby“ takmer 11 miliónov dolárov mesačne!
Júl 2023: Spojené kráľovstvo uvalilo sankcie na Wagnerovcov v Afrike a obvinilo ich z „popráv a mučenia v Mali a Stredoafrickej republike a z ohrozenia mieru a bezpečnosti v Sudáne“. Ešte predtým americká armáda obvinila ruskú žoldniersku skupinu z umiestňovania zakázaných nášľapných mín v líbyjskom hlavnom meste Tripolis a jeho okolí.

Zasnežený cintorín s farebnými vlajkami a kvetinami na hroboch pod šedou oblohou. — Hroby Wagnerovej skupiny medzi ostatnými vojenskými hrobmi na cintoríne v Kurgane / wikimedia

Vojna na Ukrajine: Wagnerovci v prvej línii aj na titulkách svetových médií

Skutočný „pojem“ z Wagnerovcov však urobila až vojna na Ukrajine. To znamená po februári 2022, keď Rusko spustilo plnohodnotnú inváziu na územie svojho západného suseda. No a Wagnerovci sa stali jeho údernou silou na tých miestach, kde to oficiálnej armáde škrípalo.

Metódy boja Wagnerov boli brutálne a primitívne. V prvej línii to boli doslova vlna za vlnou bývalých väzňov s obrovskými stratami. Postup za cenu tisícov životov. Takto napríklad pre Rusko dobyli Bachmut. Wagnerova skupina sa vďaka tomu dostala na titulky všetkých svetových médií. A spolu s ním aj meno Prigožin.

Vzbura, ktorá otriasla Ruskom – Prigožin tiahne na Kremeľ…

S rastúcou mocou a úspechmi ale rástlo aj Prigožinovo ego. Začal otvorene kritizovať ruské ministerstvo obrany, vážených generálov, ktorí podľa neho vojnu iba sabotovali. V júni 2023 prišiel šok. Wagnerovci sa z obsadeného juhoruského mesta Rostov na Done vydávajú na Moskvu. Kolóny tankov a vojakov sa svižne presúvajú k hlavnému mestu ruského impéria, a celý svet len s otvorenými ústami v priamom prenose sleduje najväčšiu hrozbu Putinovej moci za posledné dve dekády.

Vzbura ale veľmi rýchlo aj skončila. „Pochod spravodlivosti“ ako ho nazval sám Prigožin, trval menej ako 24 hodín a skončil len 200 kilometrov od Moskvy. Nasledovalo pár chvíľ strávených pri rokovaní, dohoda, ktorú sprostredkoval bieloruský prezident Lukašenko, sľuby o beztrestnosti a Prigožin „stiahol chvost medzi nohy“. Ale každý vedel, že týmto prekročil hranicu. Bez možnosti návratu.

Trpký koniec „Putinovho kuchára“

O dva mesiace neskôr, 23. augusta 2023, lietadlo, v ktorom sedel Prigožin, Utkin a ďalší Wagnerovci, krátko po štarte explodovalo na ceste z Moskvy do Petrohradu. Oficiálne správy hovorili o „nehode“. Kto by však tomu uveril. Pre mnohých to bol jednoducho odkaz priamo z Kremľa, že zrada sa tvrdo trestá.

Prečo? Pretože, ako správne podotkol Mark Galeotti, známy britský politológ a znalec súčasného Ruska: „pretože „,prigožinov“ je v Rusku ešte plno, a pretože Kremeľ ich rovnako ako predtým nutne potrebuje. Ako pre prípadné potlačenie vnútorného odporu, tak aj ako alternatívny zdroj verbovania Rusov pre akcie v miestach, kde ich vlasť vedie malé či väčšie vojny.“

Wagnerovci dnes

Smrť vodcu ale neznamenala úplný koniec súkromnej armády. Wagnerovci sa síce rozpadli, pričom časť prešla pod kontrolu ministerstva obrany, iní pokračujú v Afrike pod staronovým označením Afrika Korps, ale úspešný biznis model pretrval. V ponuke sú opäť „výhodné balíčky na prežitie režimu“. Vojaci, ktorí sú okamžite k dispozícii komukoľvek kto dobre zaplatí. Je to neúprosný fakt – hranice medzi oficiálnou armádou a žoldniermi sa v 21. storočí opäť stierajú.

Epilóg

Príbeh Wagnerovcov je mementom. Je to príbeh o tom, ako sa jeden obyčajný „cateringový“ podnikateľ dokázal stať generálom bez uniformy. A ako sa sprvu nedotknuteľný stal nakoniec obeťou vlastného vzostupu. Wagnerovci možno zmenili meno aj štruktúru. Ale odkaz zostáva, vojna sa dá kúpiť. A to je správa, ktorá vydesí viac než samotné boje.