Umelá inteligencia identifikovala zvuk, ktorý môže prepisovať poznatky o správaní veľrýb
Výskumníci, ktorí roky analyzujú komunikáciu vorvaňov tuponosých, narazili na akustický jav, ktorý dosiaľ nikto nepomenoval. Umelá inteligencia, ktorá spracúva tisíce zvukových záznamov z hlbín oceánu, identifikovala vzor kliknutí, ktorý sa líši od známych kódov týchto zvierat. Objav otvára nové otázky o tom, ako zložito spolu veľryby komunikujú a či ich hlasový repertoár môže byť oveľa bohatší, než sme si mysleli.
Zatiaľ však ide o tému, ktorá v odborných kruhoch vyvolala ostrú polemiku. Niektorí tvrdia, že môže ísť o prevratný poznatok, iní hovoria o technickom skreslení nahrávok.
Zvláštny akustický vzor
Vorvane tuponosé sú známe tým, že vydávajú kliky v presných rytmických sériách, ktoré sa nazývajú kódy. Tieto signály už desaťročia pomáhajú vedcom rozoznávať jednotlivé klany či skupiny.
Nová analýza však ukazuje, že niektoré kliky pripomínajú skôr krátke „klaky“, odlišné v jemnej frekvencii aj v tom, ako na seba nadväzujú. Tím výskumníkov použil nástroje typické pre lingvistiku a identifikoval jemné zmeny v zvukových vzoroch, ktoré môžu naznačovať, že vorvane majú širší systém dorozumievania, než sa predpokladalo.
Znie to ako drobnosť, no v praxi môže ísť o rozdiel, ktorý nesie význam, podobne ako odlišnosť medzi určitými slabikami u ľudí.
Prelom alebo omyl
Objav však nemá jednoznačnú podporu. Časť morských biológov upozorňuje, že nový zvukový vzor môže byť výsledkom nahrávacej techniky, napríklad odrazov alebo prekrývania jednotlivých impulzov. Podľa nich zatiaľ nič nenasvedčuje tomu, že by veľryby tieto nové vzory používali cielene alebo reagovali na ne inak než na bežné kliky.
Iní odborníci zas pripomínajú, že je príliš skoro hovoriť o paralelách k ľudskej reči. Historicky už vznikali prehnané interpretácie zvukov morských cicavcov, ktoré vedu skôr brzdili než posúvali.
Ako sa k objavu dospelo
Tím vedcov pracoval s rozsiahlym súborom nahrávok z oblasti Karibiku, kde žije stabilná populácia vorvaňov.
Najskôr použili generatívnu neurónovú sieť, ktorá dokázala vytvárať vlastné „umelé“ kódy a hľadať v nich spoločné znaky. Dôležitým faktorom sa ukázala práve zmena frekvencie.
Výskumníci preto začali analyzovať aj reálne nahrávky tak, že odstránili medzery medzi jednotlivými klikmi. Keď zvuky spojili, vznikol efekt, ktorý umožnil ľudskému uchu počuť detaily, ktoré inak zanikali. Tento postup niektorí odborníci označujú za kreatívny spôsob, ako „počuť inak“ – avšak nie je isté, či takto zvuky vnímajú aj samotné veľryby.
Čo to môže znamenať
Zatiaľ nie je jasné, či nový zvukový vzor súvisí s emóciami, aktivitou, prostredím, alebo s iným druhom správy, ktorú veľryby vysielajú. Môže ísť o signál spojený s bdelosťou, vzrušením či koordináciou v skupine.
Vedci teraz zbierajú dáta o tom, kde sa jednotlivé zvuky nahrali, čo veľryby v daný moment robili a v akých situáciách sa nový vzor objavuje. To by mohlo pomôcť rozlíšiť, či ide o zásadný objav, alebo len vedľajší efekt ich správania.
