Po výdatnom obede je vždy čas na dobrý zákusok. Alebo len tak ku káve a možno k vášmu obľúbenému koláču nepotrebujete nič iné. Dezerty sú niečo, čo nám bezpochyby spríjemňuje život. Viete ale ako jednotlivé dezerty vznikli a aký príbeh sa za nimi skrýva? V dnešnom článku sme si pre vás pripravili niekoľko zaujímavostí z histórie tých najznámejších sladkých dezertov ako je napríklad Sacher, Red Velvet alebo Tiramisu. Ale pozor ! Je možné, že po tomto článku dostanete chuť na niektorý z týchto koláčov !
História sladkých dezertov
Prvým pekársky zručným národom boli Egypťania, ktorých koláče sa podobali viac chlebu a sladili sa medom. Gréci mali ranú formu tvarohového koláča, zatiaľ čo Rimania vyvinuli verzie ovocných koláčov s hrozienkami a orechmi. V Európe sa v polovici 17. storočia vďaka technologickému pokroku a prístupu k surovinám často piekli koláče. Kontinentu sa pripisuje vynájdenie moderných koláčov, okrúhlych a poliatych polevou. Prvá poleva sa varila zvyčajne zo zmesi cukru, vaječných bielkov a aróm.
V 19. storočí sa torta stala čoraz populárnejšou. Bola však luxusom, pretože cukor a čokoláda boli vtedy veľmi drahé komodity. Piekla sa z rafinovanej bielej múky a prášku do pečiva miesto droždia. Varené polevy sa začali nahrádzať krémovými. Aj vďaka pokroku rúr s regulovanou teplotou sa pekársky život stal jednoduchším. Už sa nemuselo striehnuť, až sa koláč dopečie. Priemyselná revolúcia umožnila dostupnosť ingrediencií, čím sa stali lacnejšími. Tak mohlo piecť viac ľudí.
Prečo je torta okrúhla?
Pre milovníkov sladkého je jedným z najobľúbenejších koláčov ten, ktorý sa pečie na narodeniny. Viete, prečo sú torty obvykle okrúhle? Hoci sa mohli piecť prakticky v akomkoľvek tvare, existuje niekoľko teórií, prečo má väčšina tort okrúhly tvar. Vyrábali sa ručne a formovali do guľôčok. Počas pečenia sa prirodzene uvoľnili do zaoblených tvarov. V súčasnosti na vytvorenie charakteristického tvaru tort používame rôzne formy.
Hoci existuje aj iná teória, podľa ktorej bohovia uprednostňujú okrúhle koláče. V staroveku sa piekli koláče ako gesto lásky a úcty voči bohom. Okrúhly koláč mal symbolizovať cyklickú povahu života, ako aj slnko a mesiac. Táto teória vysvetľuje, prečo pri špeciálnych príležitostiach ako narodeniny podávame koláč okrúhlej podoby.
Tiramisu
Dnes je veľmi obľúbeným a jedným z najznámejších moderných dezertov na svete „par excellence“. Jeho kolískou je, ako je dobre známe, Taliansko. Pochádza z trevízskeho dialektu „Tireme su“, ktorý sa v druhej polovici 20. storočia pretransformoval na Tiramisù. Vo voľnom preklade sa názov môže preložiť ako pozdvihni moju náladu. Údajne ho vymysleli, aby sa podával zákazníkom v nevestinci ako afrodiziakum. Neskôr ho zaradila reštaurácia Le Beccherie do svojho jedálneho lístka. Tiramisù sa vyrába z ingrediencií plných kalórií: vajec, cukru, piškót, mascarpone, kávy a kakaa.
V priebehu storočí zakrývalo jeho skutočný pôvod rúško tajomstva. Až do 80. rokov 20. storočia sa o ňom v knihách nehovorí. Predtým, ako sa rozšírila elektrina s prvými chladničkami, sa dezert, ktorý dlho nevydrží, jedol a poznal len v domovskej provincii Treviso a okolitých oblastiach. Spisovateľ Giovanni Comisso bol najviac znalým svedkom receptu tohto lahodného zákusku. Básnik vo svojich spomienkach napísal, ako jeho stará mama, ktorá bola potomkom grófa Odoarda Tiretta, zbožňovala tiramisu a často ho v zime jedávala na večeru. Tieto historické spomienky prezrádzajú, že recept bol v Trevise známy už v roku 1800.
Sacherova torta
Slávna Sacherka patrí k najznámejším tortám. Bohatý čokoládový dezert s marhuľovým džemom a polevou z tmavej čokolády je na celom svete uznávaný ako gastronomický symbol Rakúska. Patrí medzi recepty najviac kopírované cukrárňami, no pôvodný recept sa stále uchováva vo Viedni, kde sa zrodil. Život jej vdýchol rakúsky cukrár Franz Sacher v roku 1832 v hlavnom meste Rakúska. Knieža Klemens von Metternich, dedič bohatej rodiny hoteliérov židovského pôvodu, ho požiadal, aby pripravil špeciálny dezert pre hosťa. Pretože oficiálny dvorný cukrár bol chorý. Vtedy len 16-ročný Sacher zbožňoval čokoládu, a tak sa rozhodol použiť ju do svojho receptu.
Výsledkom bol tento výnimočný dezert, ktorý podľa legendy vyvolal u Metternicha nadšenie a gastronomický zážitok už pri prvom ochutnaní. Úspešne sa rozšíril po celom Rakúsku a potom aj do celého sveta. Pôvodný recept je chránený ochrannou známkou, ale to nezabránilo iným cukrárom, aby sa pokúsili vytvoriť svoj vlastný. Hotel Sacher vo Viedni je jediný, ktorý vyrába 100% autentickú Sacherovu tortu. Hotel ročne vyrobí viac ako 270 000 kusov, ktoré sa dajú kúpiť aj online. Okrem tohto hotela nájdeš originálnu sacherku aj v hoteli v Salzburgu, v kaviarni v Innsbrucku, Grazi a v obchode na letisku vo Viedni. Okrem Rakúska je na svete už len jedna krajina, kde sa táto torta nachádza – Taliansko. V talianskom meste Bolzano sa nachádza obchod, v ktorom sa predáva tento kultový koláč.
Makrónky
Názov klasiky francúzskeho cukrárskeho umenia, farebné a nadýchané makrónky voľne prekladáme ako snehové pusinky. Vďačia za to snehovému cestu z vaječných bielkov zlepenému maslovým krémom, džemom či ganache. Hlavnou ingredienciou je mandľová múka. Nie sú však novinkou medzi sladkým, ak si si to doteraz myslel. Doslova na jazyku rozplývajúce sa zákusky sa považujú za talianske.
Ich pôvod siaha až do 8. storočia, kde sa údajne piekli v benátskych kláštoroch. Podľa legiend sa pochúťka dostala do Francúzska v roku 1533, keď sa talianska kráľovná Katarína Medicejská vydala za francúzskeho kráľa Henricha II. Keď sa kráľ Ľudovít XIV. v roku 1682 rozhodol zostať vo Versailles, makrónky sa podávali hosťom na znak uvítania. Dovtedy sa považovali za exkluzívny tovar určený len pre kráľovskú rodinu.
Ďalšia legenda rozpráva iný príbeh. Počas francúzskej revolúcie v roku 1792 hľadali dve karmelitánky, Marguerite a Marie-Elisabeth, známe ako sestry „Macaron“ azyl v meste Nancy vo východnom Francúzsku. Makrónky preslávili, keď ich začali predávať obyčajným ľuďom, aby si zarobili a prežili revolúciu.
Boli to odborníčky na výrobu rôznych druhov pečiva. Na ich počesť sa v roku 1952 mesto Nancy premenovalo na Macaron. V 30. rokoch 19. storočia makrónky pozostávali z dvoch sušienok plnených želé, korením alebo likérmi. Makrónky tak, ako ich poznáme dnes, sú výtvorom francúzskeho hlavného mesta. Zásluhu na ich vzniku má spoločnosť Pâtisserie Ladurée z Paríža. Postupom času si recept na ne osvojili rôzne regióny Francúzska ako miestnu špecialitu. Prešli nekonečným procesom objavovania nových chutí a farieb. Sladkosť sa rozšírila najmä vďaka filmu Sofie Coppolovej Marie Antoinette z roku 2006, v ktorom je kráľovná obklopená pyramídami z rôznofarebných makaróniek. Vedeli ste, že makarónka má svoj špeciálny deň? Je ním 20. marec. V tento deň ponúkajú obchody s makrónkami svojim zákazníkom vzorky zdarma.
Red velvet torta
Žiadna správna kuchárska kniha sa nezaobíde bez receptu na slávny červený zamatový koláč. Recept bol po prvý raz zverejnený v roku 1911. Termín zamatová torta sa na rozlíšenie tort používal už vo viktoriánskej ére. Piškótové torty – husté a žuvačkové, sa líšili od torty upečenej z mandľovej múky, kakaa alebo kukuričného škrobu, ktorý dodával torte mäkkú, nadýchanú štruktúru s jemnými omrvinkami.
Cukrári zistili, že ak sa skombinujú kyslé prísady, ako je ocot a kakao, koláč získa v dôsledku chemickej reakcie slabočervený odtieň. Ako recept prechádzal vylepšeniami jednotlivých pekárov, pridali doň prísadu – cmar, ktorý umocnil pikantnosť a kyslosť koláča. V kombinácii s kakaom, ktoré bolo v tom čase k dispozícii, mal koláč pozoruhodne červený odtieň.
Približne v tom istom čase začal luxusný podnik Eaton’s v Toronte predávať červenú zamatovú tortu. Tieto torty sa však pravdepodobne nepodobali na žiarivo červené torty, na ktorých si pochutnávame dnes. Toto sfarbenie sa dosiahlo vďaka objavu druhej svetovej vojny: červenému potravinárskemu farbivu. V Texase hľadal podnikateľ John A. Adams, ktorý sa živil predajom potravinárskych extraktov a farbív, výrobok, ktorý by mohol predávať v Amerike v období druhej svetovej vojny, keď prídely potravín obmedzovali možnosť predaja mnohých tovarov. Kakao bolo totiž vzácne, čo znamenalo, že prirodzený červený odtieň nebolo vždy možné získať. Pekári na to, aby získali farebnosť, využívali aj repnú šťavu alebo pyré z repy.
