Pláž hanby pobúrila celé mesto: Keď sa muži a ženy začali kúpať spolu, zasahovali aj úrady!
Dnes je spoločné kúpanie mužov a žien úplne bežnou súčasťou života. Pred viac ako sto rokmi však išlo v niektorých častiach Európy o poriadny spoločenský škandál. Keď vo švajčiarskom Weggise otvorili kúpalisko, kde sa mohli muži a ženy kúpať spoločne, miestni ho dokonca začali označovať ako „pláž hanby“.
Písal sa rok 1919 a pokojné švajčiarske letovisko Weggis pri Lucernskom jazere sa rozhodlo prísť s novinkou, ktorá mala prilákať turistov. Výsledkom bolo nové mestské kúpalisko, ktoré sa od vtedajších zariadení výrazne líšilo. Návštevníci sa totiž nemali deliť na mužskú a ženskú časť. Muži a ženy sa mohli kúpať v rovnakom priestore. To bolo vtedajšou spoločnosťou vnímané úplne inak ako dnes. Dobové predstavy o cudnosti a verejnom správaní boli oveľa prísnejšie a spoločné kúpanie v plavkách mnohí považovali za neprípustné.
Starosta chcel prilákať turistov
Za vznikom nového kúpaliska stál starosta Weggisu a hotelier Andreas Zimmermann (1869 – 1943). Po prvej svetovej vojne hľadal spôsob, ako podporiť cestovný ruch v letovisku. Staršie zariadenia na kúpanie pri hoteloch podľa dobových názorov návštevníkov pôsobili zastarano a nevyhovujúco.
Zimmermann preto presadzoval výstavbu modernejšieho zariadenia, ktoré by ponúkalo viac priestoru, čerstvý vzduch a možnosť opaľovania. Projekt pripravil lucernský architekt Carl Griot. Nová plaváreň mala byť otvorená a priestranná, bez tradičného rozdeľovania návštevníkov podľa pohlavia.
Otvorenie prekazila búrka
Slávnostné otvorenie bolo naplánované na 13. júla 1919. Počasie však organizátorom neprialo a prudká búrka plánovanú udalosť narušila. Zimmermann sa napriek tomu postaral o výraznú propagáciu novej atrakcie. Dokonca zložil skladbu venovanú plavárni a osobne ju dirigoval na brehu jazera. O novom kúpalisku sa následne hovorilo aj mimo samotného Weggisu. Propagačné plagáty sa objavili napríklad v Zürichu, Berne či Bazileji.
Nie všetci boli z novinky nadšení
Spoločné kúpanie však vyvolalo odpor časti verejnosti. Niektorí ľudia zastávali názor, že ženy a muži by mali byť pri kúpaní oddelení. Dobový model dokonca počítal s tým, že ženy budú na jednej strane a muži na druhej.
Proti novému kúpaciemu zariadeniu sa ozývali aj novinári a najmä niektoré katolícke skupiny. Práve v tomto období vznikla prezývka „Schandbad“, ktorú možno preložiť ako „kúpalisko hanby“ či „pláž hanby“. Názov bol slovnou hračkou odvodenou od nemeckého označenia plavárne Strandbad.
Do prípadu sa zapojili aj úrady
Sťažností bolo podľa dobového príbehu toľko, že situáciu riešila dokonca aj kantonálna vláda. Na kúpalisko bol vyslaný policajt, ktorý mal preveriť, čo sa tam deje. Úrady následne stanovili pravidlo týkajúce sa oblečenia, chlapci starší ako 12 rokov museli mať plavky zakrývajúce hrudník, podobne ako ženy. Samotné spoločné kúpanie však zostalo povolené.
Viac zvedavcov než plavcov
Paradoxne, škandál okolo nového kúpaliska mu mohol pomôcť. O novinke totiž prejavovalo záujem obrovské množstvo zvedavcov. Podľa dobových správ ich bolo dokonca viac než samotných kúpajúcich. Niektorí návštevníci si ostatných obzerali a fotografovali. Situácia zašla tak ďaleko, že kúpeľný výbor napokon zaviedol zákaz fotografovania.
Kúpalisko sa napriek kritike rozvíjalo
Hoci novinka spočiatku vyvolávala pobúrenie, postupne sa ukázalo, že môže byť úspešná. V rokoch 1927 a 1928 kúpeľné združenie odkúpilo susedný pozemok a areál rozšírilo. Weggis sa následne stalo vzorom pre ďalšie švajčiarske plavárne. Spoločné kúpanie sa tak postupne začalo objavovať aj na ďalších miestach.
To, čo bolo kedysi škandálom, je dnes normálne
Príbeh wegisského kúpaliska dobre ukazuje, ako výrazne sa môžu meniť spoločenské normy. To, čo bolo v roku 1919 pre časť obyvateľov neprijateľnou novinkou, je dnes úplne bežné. Spoločné kúpanie mužov a žien už nikoho neprekvapuje. Vtedy však stačilo, aby sa muži a ženy stretli pri vode v rovnakom priestore, a z novej plavárne sa stala celospoločenská téma.
Z „pláže hanby“ sa stal vzor
Nové kúpalisko vo Weggise malo pôvodne prilákať turistov a modernizovať ponuku letoviska. Namiesto toho však jeho otvorenie vyvolalo ostré diskusie o morálke a spoločenských pravidlách. Napokon sa však práve Weggis stalo príkladom pre ďalšie švajčiarske plavárne.
Príbeh „pláže hanby“ tak dnes pôsobí takmer neuveriteľne. Ukazuje však, že mnohé veci, ktoré považujeme za úplne samozrejmé, mohli byť pred sto rokmi považované za odvážnu a kontroverznú novinku.
