Počuli ste o operencovi produkujúcom jed? Tieto informácie vás ohúria!
V roku 1989, narazil ornitológ Jack Dumbacher pri výskume vtákov nha území Papua-Novei Guinei na netradičný druh vtáka. Išlo o celkom náhodný objav, no o to pozoruhodnejší. Vtáka sa mu podarilo uloviť, no po tom, čo ho chytil do ruky, pociťoval brnenie a pálenie prstov. Ihneď začal druh skúmať. Zistil, že sa jedná o Pišteca čiernohlavého, známeho aj ako Pitohui. Prekvapivé bolo zistenie, že vták dokázal produkovať batrachotoxín, silný neurotoxín, ktorý bol dosiaľ popísaný iba u jedovatých žiab žijúcich na území Južnej Ameriky.
Ako sa vták stane jedovatým?
Toxín nedokáže produkovať sám, no získava ho prostredníctvom potravy, ktorú prijíma – konzumuje chrobáky rodu Choresine, ktoré batrachotoxín prirodzene syntetizujú. Obdivuhodné je, že vták je voči toxínu imúnny a dokáže si ho ukladať do kože a peria, vďaka čomu sa mu predátori vyhýbajú. Jeho konzumácia bola totiž pre nich smrteľná. Zaujímavé tiež je, že na vtáky toxín nepôsobí škodlivo, čo poukazuje na existenciu velmi účinného detoxikačného metabolizmu.
Výhody, ktoré jed vtákom poskytuje
V prvom rade je to už spomínaná ochrana pred predátormi. Ak aj predátor vtáka uloví, chuťovo nie je vôbec príťažlivý a ak to prežije, druhýkrát si určite vyberie celkom inú korisť.
Ochrana pred parazitmi
Vtáky často trpia vonkajšími parazitmi ako sú vši a kliešte, keďže si toxín ukladajú v perách a koži, chráni ich aj pred týmito nepríjemnými parazitmi, ktoré nadmieru účinne odpudzuje.
Známe sú aj ďalšie druhy jedovatých vtákov
Možno ste nevedeli o existencii ani tohto jedného druhu, tak vám rozšírime obzory a predstavíme vám aj niekoľko ďalších. Napríklad Ifrita šplhavá, žije v rovnakom regióne a obsahuje rovnaký toxín. Gudilang lesný (Colluricincla megarhyncha) – má nižšiu koncentráciu toxínu, no stále poskytuje vtákovi isté výhody.
Ide o prípad konvergentnej evolúcie – rôzne vtáky vyvinuli podobné obranné mechanizmy nezávisle od seba, pretože čelili podobným ekologickým hrozbám.
Funkcie a evolučný význam
Tento druh vtáka sa dokáže chrániť aj ďalšími spôsobmi, kam patrí napríklad aposematické sfarbenie -kontrastná čierno-oranžová signalizujúca nebezpečenstvo predátorom. Müllerianové mimikry -viaceré jedovaté pitohui druhy majú podobný vzhľad, čo zosilňuje vzájomnú výstrahu (využívajú to najmä nejedovaté vtáky, ktoré sa vydávajú za jedovaté).
Interakcie s ľuďmi
Miestni domorodci poznajú jedovatú povahu tohto vtáka, preto sa aj oni vyhýbajú jeho lovu a konzumácii. Vo výnimočných prípadoch jeho mäso zvyknú dôkladne uvariť, kedy sa jeho toxicita vytráca. Veľmi často sa ale používa na štúdium, ako sa toxín dostáva do ich organizmu, prípadne sa študuje správanie a štruktúra toxínu.
Nesmierne dôležitý je aj potenciál využitia v budúcnosti, kde by sa toxín mohol podieľať na vývoji nových liekov, anestetík, alebo neurobiologických nástrojov.
