Slavomír Surový – Mikiho štartér, zločinec či len nevinná obeť?
Predstavte si, že každé ráno sadnete za volant auta, otočíte kľúčikom v zapaľovaní a… Pokiaľ naštartujete a motor sa bez problémov rozbehne, môžete si vydýchnúť a utrieť pot z čela. Pokiaľ nie, máte smolu. Takejto smole sa dokázal vyhnúť Slavomír Surový. Meno, ktoré pred dvadsiatimi rokmi väčšine Slovákov určite nič nehovorilo.
Dnes sa muž, ktorý vtedy robil štartéra mafiánskemu bossovi Mikulášovi Černákovi, snaží očistiť svoje meno. Meno, ktoré sa ale i tak pomerne významne spája s krvavou históriou slovenského podsvetia.
Jeho príbeh je ako román z pera slávneho spisovateľa – nie je len o strachu, ale aj o vine a treste, tichu a potrebe zadosťučinenia.
Z posilňovne do podsvetia – takto to jednoducho fungovalo
Slavomír Surový sa narodil v Brezne v roku 1971. Na začiatku deväťdesiatych rokov mladík, ktorý miloval šport a kulturistiku, zmenil svoj osud – v posilňovni. Práve tam totiž stretol Mikuláša Černáka. Ten bol v tej dobe už vážený podnikateľ s aureolou rešpektu a strachu. Vlastník neslávne známej bezpečnostnej služby Security 3 mal vážne konexie, postavenie i peniaze. A potreboval mužov, ktorým mohol dôverovať. Jeho voľba okrem iných padla aj na Surového. Ten sa najprv stal jeho osobným trénerom, neskôr šoférom a napokon aj „štartérom“.
Najnebezpečnejšie „povolanie“ : štartér v deväťdesiatkach
Štartér – na prvé počutie banálna funkcia. V zlatých deväťdesiatkach však smrteľne vážna. Mať pod autom výbušninu bola vtedy totiž bežná prax. No a ak sa voláte Černák, tak otázka potom už vôbec neznie či, ale kedy vám niekto takýto darček konečne vloží pod auto.
Surového úloha bola jasná. Sadnúť do auta, naštartovať a čakať. Ak sa motor v pohode rozbehol, mohlo sa ísť. Ak nie… koniec. Absurdne ľadová forma každodennej ruskej rulety.
Ako priznal po rokoch v rozhovoroch: „Každé ráno bolo ako výhra v lotérii. Nikdy som si nebol istý, či prežijem deň,“.
Tichý svedok krvavých jatiek
Slavomír Surový bol ako tieň. V podstate neviditeľný – Slavo ani nevydieral, ani nezabíjal. „Len“ (v úvodzovkách) bol pri tom. Podľa vlastných slov vraj videl ako zabili Gustáva Slivenského, bývalého policajta, ktorého odrezaná hlava napokon skončila na kapote auta pre výstrahu. Alebo tiež vedel, že Černák priamo vo svojej kancelárii zavraždil Pavla Lenharta obyčajným kusom elektrického kábla.
Prečo však nič nenahlásil? Bol to strach. Ale ani tak nie o seba, ako o svojich blízkych. V tomto svete sa jednoducho počúva na slovo, nevybočuje z radu a ani nezrádza.
„Videl som telá. Videl som tváre. Vedel som, že mlčať je jediný spôsob, ako prežiť.“
Zmena spoločenskej klímy priniesla obvinenie
Keď sa na počiatku milénia pomaly ale isto menila na Slovensku spoločenská klíma a klasickú mafiu vystriedali skôr biele goliere, temná história 90-tych rokov sa začala vynárať na povrch. Prišli prví svedkovia, výpovede mužov, ktorí dlhé roky mlčali, a Černák sa aj so svojou partiou napokon ocitol pred súdom.
A prišlo aj na Slavomíra Surového. V roku 2011 ho obvinili z vraždy Petra Klešča, ochrankára iného známeho bossa podsvetia, Róberta Holuba. Vražda sa stala v Košiciach ešte v roku 1997, keď útočníci vnikli do bytu, kde sa mal zdržiavať bossov brat Jozef „Ďusi“ Holub. Po vykopnutí dverí okamžite rozstrieľali Holubovho ochrankára Klešča, ktorý ležal na gauči. Samotný Ďusi sa vtedy zachránil len vďaka tomu, že bol akurát v tom momente v kúpeľni s mladou slečnou. Oblečený len v boxerkách a tielku vyskočil cez okno na ulicu a zachránil si holý život.
No a Surový bol podľa obvinenia jedným z členov tohto vražedného komanda. Hneď od začiatku vyšetrovania a procesu však vždy tvrdil, že: „Nebol som tam. S tou vraždou nemám nič spoločné.“
Pravda alebo Lož?
Hlavným svedkom obžaloby bol vtedy Alexander Horváth, svedok pri viacerých mafiánskych kauzách, známy neustálymi zmenami svojich výpovedí, a ktorý teda pred súdom vypovedal, že do vraždy Klešča bol priamo zapojený aj Slavomír Surový. O niekoľko rokov to však „ne“prekvapivo verejne vzal späť: „Tú výpoveď som nepovedal dobrovoľne. Bol na mňa vyvíjaný nátlak. Tlačil na mňa vyšetrovateľ Stanislav Rada.“ Ten zase bol len tak mimochodom neskôr obvinený z pokusu bankovej lúpeže, ku skutku sa aj priznal a bol odsúdený.
V prospech Surového však hovoria aj výpovede Albina Sisáka, Karola Szatmáryho a Alojza Kromku, ktorý bol známy ako „Lojzo Čistič“. A teda svedectvá mužov, ktorí Kleščovu vraždu naozaj spáchali, všetci svorne potvrdili: „Surový tam nebol. Nemal s tým nič.“
Na jeho stranu sa dokonca postavil aj samotný boss Mikuláš Černák, ktorý o vražde vedel, keď pred súdom verejne oznámil že: „Surový sa tejto vraždy nezúčastnil, nemá s ňou nič spoločné, lebo bez môjho vedomia by si nikdy nedovolil zúčastniť sa žiadneho skutku. O vražde som mu povedal ja“.
Po odsúdení sa Surový skrýval pred spravodlivosťou
Výpovede mafiánov však nepomohli. Súd ho právoplatne odsúdil na 15 rokov väzenia. Mimochodom, Surový sa po svojom odsúdení rozhodol skrývať pred nástupom do výkonu trestu. A darilo sa mu to viac ako tri mesiace. Napokon ho polícia paradoxne zadržala na oslave jeho 40. narodenín v popradskom hoteli Gerlach.
Prečo paradoxne? Nuž pretože práve hotel Gerlach bol dejiskom v úvode spomínanej vraždy Gustáva Slivenského. Samotný Surový vtedy ešte ako svedok pred súdom spomenul napríklad aj toto: „Mikuláš Černák pichol celou silou Slivenskému nôž niekde do zadku, alebo kde sa končí chrbtica. Potom ešte najmenej dvakrát do pleca a chrbta. Ten, čo mu dal nôž, ho potom začal rezať do krku. Trvalo to asi jednu minútu, kým mu oddelil hlavu od krku…“
Vo väzení strávil 12 rokov
Surový strávil dvanásť rokov vo väzení kým bol podmienečne prepustený. Vo väzení sedel s vrahmi a násilníkmi. Celých dvanásť rokov, počas ktorých si každý deň dozaista hovoril, že raz sa von dostane a svoje meno očistí. Začal študovať právo, neustával v písaní žiadostí, kontaktoval mnohých právnikov, pričom si v hlave preberal aj ten najnevinnejší detail svojho prípadu a zbieral dôkazy.
Po prepustení v roku 2023 preto bez okolkov začal hovoriť. O všetkom – o mafii, o vraždách, ako to všetko fungovalo. Ale hlavne o tom, ako je vôbec možné, že sa niekto môže ocitnúť vo väzení len kvôli výpovedi, ktorá sa reálne javila ako vynútená. Surový sa začal objavovať v médiách, na youtube, kde bez zábran hovoril priamo na kameru. Možno ani nie ako obeť systému, ale skôr ako svedok temnej éry 90-tych rokov, ktorá nadobro zmenila Slovensko.
Napriek tomu však v očiach mnohých navždy ostane kontroverznou osobou, ktorej minulosť jednoducho nie je možné ignorovať.
Obnova konania bola fiasko
Keď sa konečne začala obnova konania, bola z toho obyčajná fraška. Kľúčoví svedkovia neobdržali predvolania, pretože ich polícia nestihla do procesu doručiť. Novinári, ktorí to ostro sledovali, hovorili o obyčajnom fiasku, hanbe a doslova kolapse našej justície. Surový pritom len ticho sedel: „Už ma to neprekvapuje. Ale nevzdám sa.“
Dnes žije v ústraní a nevyhľadáva popularitu, chce dosiahnuť len jediné, očistenie svojho mena. Nielen kvôli sebe, ale hlavne kvôli dcére, ktorú videl vyrastať len počas jej návštev v base. A keďže to rozhodne nemieni vzdať, je rozhodnutý ísť až pre Ústavný súd. Alebo, ak ani to nepomôže, aj do Štrasburgu.
Tak kde je pravda, táto dilema ostane asi navždy nevyriešená
Kde je pravda v tomto prípade? Je Surový len nevinnou obeťou systému? Bol naozaj iba neviditeľným tieňom pri zverstvách, ktoré černákovci páchali, alebo sa ich aktívne zúčastnil, a neostalo to len pri tichom pozorovaní výčinov?
Pravdou je, Miki Černák ho pokojne mohol – vtedy aj teraz, potopiť jedinou vetou. Ten však v jednom z rozhovorov tvrdí: „Surový bol jedným z mála, ktorí nikdy neprezradili, čo vedeli. Ani pod tlakom.“ A tiež, že je to „človek, ktorý si to nezaslúžil“.
A teraz si položme dôležitú otázku na záver: A ak je naozaj nevinný, kto mu dokáže vrátiť 12 rokov strateného života? Odpoveď už asi sami poznáte.
