Je možné aby vášeň vedcov prevalcovala zdravý úsudok a ukradla mozog najslávnejšieho fyzika len niekoľko hodín po jeho smrti? Ohromná inteligencia a vnímanie reality Alberta Einsteina boli natoľko fascinujúce, že sa jeden z lekárov neštítil ani takémuto činu. Či už bol jeho úmysel sebecký alebo nie, obhájiť si tento skutok chcelo rozhodne guráž.
Na svete nie je nikto, kto by nepoznal meno najslávnejšieho fyzika 20. storočia a jeho teóriu relativity. Môže, ale bežná myseľ dôjsť k tak veľkolepým objavom, rozvíjať kvantovú mechaniku a formulovať neprebádané sféry kozmológie? Alebo sa v mozgu Alberta Einsteina ukrýva niečo, čo ho predurčilo ku genialite?
Tieto otázky zaujímali vedcov už počas Einsteinovho života, avšak iba jeden z nich bol tak neuveriteľne drzí, že aj napriek fyzikovmu výslovnému nesúhlasu ponechať telo, ukradol počas pitvy mozog len pár hodín po smrti génia. Čo sa však stalo s 240 kúskami, na ktoré patológ orgán rozrezal?
Cesta géniovho mozgu
Meno, ktoré sa stalo synonymom vysokej inteligencie sa začalo formovať v nemeckom Ulme okolo piateho roku života chlapca. Krátke stretnutie s otcovým kompasom podnietilo detskú zvedavosť. Ranná úvaha, že niečo v prázdnom priestore musí pôsobiť na pohyblivosť strelky sa považuje za jeden z najdôležitejších okamihov Einsteinovho života.
Celoživotná fascinácia neviditeľnými silami vesmíru viedla k neuveriteľným objavom a obrovskému záujmu verejnosti, o ktorý fyzik nikdy nestál. Ako sám povedal, „keď som bol malý, všetko, čo som od života očakával, bolo ticho sedieť v nejakom kúte a robiť svoju prácu bez toho , aby mi niekto venoval pozornosť“. Bol presvedčený, že zabíja jeho detské nadšenie pre skúmanie sveta. Veda bola každodennou témou jeho myšlienok, i keď svoju slávu prijímal s gráciou, neustály pocit nepochopenia ho sprevádzal celým životom.
Pred smrťou bol najhodnotnejšou mysľou sveta, v ktorej sa v roku 1915 zrodila teória všeobecnej relativity. a o šesť rokov neskôr získal Nobelovu cenu za prínos pre rozvoj teoretickej fyziky a ďalšie fyzikálne objavy.
Po vypuknutí prvej svetovej vojny sa Einstein verejne postavil proti nacionalistickému zápalu Nemecka. Keď sa však začala druhá svetová vojna, vedec židovského pôvodu, emigroval do Spojených štátov spolu s druhou manželkou Elsou, aby sa obaja vyhli prenasledovaniu nacistami. Inštitút pre pokročilé štúdium v New Jersey ho privítal s otvorenou náručou. Pracoval tu zahltený myšlienkami o svetových záhadách až do svojej smrti o dve desaťročia neskôr.
V posledný deň svojho života bol Einstein zaneprázdnený písaním prejavu pre televízne vystúpenie pri príležitosti siedmeho výročia štátu Izrael. Nič nenaznačovalo tomu, že nebezpečná aneuryzma brušnej aorty opäť vstúpi do jeho života. 76 ročný Einstein však po druhý krát chirurgický zákrok odmietol podstúpiť.
„Chcem ísť, keď chcem ísť. Je nevkusné umelo predĺžovať život. Svoj podiel som urobil, je čas ísť. Urobím to elegantne.“
Ešte pred smrťou vydal Einstein rukopis, v ktorom jasne popisuje, že jeho ostatky majú byť spopolnené a prach rozsypaný na neznámom mieste. Nesúhlasil, aby boli podrobené akémukoľvek výskumu či uctievané ako modla.
Keď Alberta rýchlo previezli do nemocnice vedel, že jeho koniec sa blíži. S maximálnou jasnosťou informoval ošetrujúcich, že si neželá ďalšiu lekársku pomoc. 18. apríla 1955 v deň, keď Einstein prekročil prah Princetonskej nemocnice bola celá obsypaná smútiacimi ľuďmi a novinármi, ktorí sa neskôr dostali až do jeho domu.
Fyzikov syn Hans Albert Einstein ich žiadal, aby nezverejňovali fotografie domova po smrti otca a rešpektovali súkromie rodiny. Zvedavosť vedcov však bola rovnako veľká ako jeho záujem o elektrinu a svetlo.
V skutočnosti bol Albert Einstein taký uctievaný, že len niekoľko hodín po smrti bol z jeho mŕtveho tela neprávom vyňatý mozog. Patológ Thomas Harvey, ktorý viedol súdnu pitvu bez hanby vybral orgán a uložil ho do skleneného uzatvarácieho pohára. Spočiatku nahnevanáho syna Hansa nakoniec presvedčil k skúmaniu biologických príčin Einsteinovej brilantnosti, ktorá za sebou zanechala jedinečné dedičstvo. Ale len za podmienky, že akékoľvek vyšetrovanie bude vedené výlučne v záujem vedy a akékoľvek výsledky budú publikované v renomovaných vedeckých časopisoch.
Harvey svoj sľub nedodržal
Chamtivosť Harveya nemala konca a vzácny objekt si v sklenenom pohári ukrýval celé štyri desaťročia. Počas rokov vysvitli na povrch skutočnosti, že Harvey chcel vedeckým výskumom Einsteinovho mozgu iba podporiť svoju kariéru v medicíne.
Čoskoro však o ňu prišiel, pretože sa odmietal vzdať svojho exempláru. Jeho uistenia možno uspokojili Hansa Einsteina, ale nie riaditeľa Princetonovej nemocnice, ktorý Harveyeho veľmi dobre poznal. Po strate práce vzal podivín mozog do nemocnice vo Philadelphii, kde ho starostlivo odfotografoval a technik rozrezal na viac, ako dvesto blokov a kúsky vložil do celoidínu.
O Harveyovom pochybnom konaní svedčí aj fakt, že jedným z nich sa v 90. rokoch pokúsil obdarovať Einsteinovu vnučku, ktorá nezvyčajný dar odmietla.
Sekcie pravidelne putovali od jedného akademika k druhému od Philadelphie cez celý Stredozápad. Harvey sa nikdy neprestal snažiť nájsť výskumníkov ochotných ich študovať. Niektorí túto šialenú myšlienku odmietli, no zopár z nich súhlasilo. Brian Burrell vo svojej novej knihe „Postcards from the Brain Museum“ píše, že Harvey nebol sám, ktorý chcel zistiť, čo spravilo z Einsteina, tak dokonalého génia.
Bola to neobvyklá štruktúra mozgu, ktorá ho učinila brilantným? Alebo nadmerné používanie určitých oblastí, ktoré menili toto prostredie?
V roku 1955 publikoval prvú prácu o Einsteinovom mozgu, v ktorej tvrdil, že v skutočnosti vyzerá inak ako mozog priemerného človeka, a preto aj inak funguje. Neskoršie poznatky však tieto prvotné „fakty“ vyvrátili, pretože mozog sa líši od človeka k človeku a jeho veľkosť niejako neurčuje stupeň inteligencie.
Mnoho vedcov sa Harveyovej práce zastávalo, vysvitlo, ale že ich záujem bola iba priveľká dychtivosť po sláve, ktorá deformovala skutočný vedecký záujem. Mnoho štúdií bolo vykonaných povrchne, aj keď získali chvíľkový záujem verejnosti neboli nikdy potvrdené.
Závery boli neustále vyvracané vedeckou obcou. Premrhali finančné náklady, ktoré boli už v začiatkoch odsudené na neúspech. V priebehu rokov bola verejnosť neustále zavádzaná o nových zisteniach a ich údajnej vedeckej hodnote. Kedykoľvek sa reportéri spýtali Harveya na jeho pokroky, vždy s istotou vyhlasoval, že mu chýba už len jeden rok od zverejnenia výsledkov.
Harvey žiadnu z časti orgánu nikdy nespeňažil.
Výnimočnosť, ktorá nebude už nikdy odhalená
Treba zdôrazniť, že Thomas Harvey nebol špecialista na mozog. Nemal prostriedky ani odborné znalosti na vykonanie štúdie, ktorú navrhoval Einsteinovmu synovi. Protichodné správy naznačujú, že mozog odstránil na žiadosť svojho mentora Harryho Zimmermana, ktorý bol Einsteinovým osobným lekárom a jednu šestinu mu daroval. Ani on však neprišil k žiadnym fenomenálnym záverom.
Predpokladá sa, že Harveya inšpirovala šúdia Leninovho mozgu Oskara Vogta o možnej cytoarchitektonike, ktorá by mohla vniesť trochu svetla do Einsteinovho prípadu. Harvey si však chamtivosťou odhryzol priveľké sústo.
Po desiatkách nevydarených štúdii sa v 20. rokoch vrátil späť do Princetonovej nemocnice (neskôr Universita Medical Center of Princeton), aby zvyšnú časť mozgu daroval patológovi Elliotovi Kraussovi. Hoci väčšiu časť zbierky Harvey uchovával celé roky, mnohí vedci alebo ich rodiny vrátili kúsky, ktoré mali. Stále však existujú predpoklady, že niektoré z nich sú dodnes skryté ako rodinné pamiatky.
Mozog Alberta Einsteina získal slávu, ktorá je neúmerná jeho hodnote ako anatomického exempláru. Nemotivovala k novej teórii mozgových funkcií a ani z jej štúdia nevyplynulo nič, čo by malo vedeckú hodnotu. Namiesto toho sa stala ikonou, o ktorú vedec nikdy nestál. Až príliš dobre chápal posadnutosť verejnosti ním, celebritami a výnimočnosťou. Vedel, že ak by akademici dostali šancu, zahĺbili by sa do jeho mozgových neurónov a učinili veľkolepé vyhlásenia o tom, čo z neho spravilo tak veľkého génia. Vedel však, aký nezmysel to bude.
Aj napriek dlhému posmrtnému životu Einsteinového mozgu, vedci neprišli k žiadnym prevratným objavom, vďaka ktorým by bol človek predisponovaný k tak vysokej inteligencii.
Preto je na mieste zamyslieť sa nad slovami samotného fyzika,
„Nie všetko, čo sa počíta, sa dá spočítať a nie všetko, čo sa dá spočítať, sa počíta“.
